Neviem, komu mám fandiť

Alexandra Primachenko je sedemnásťročnou študentkou Strednej priemyselnej školy v Spišskej Novej Vsi, ktorá v tomto meste žije horko-ťažko štyri roky. Po tom, čo sa jej otcovi nedarilo podnikať v stravovacích službách (veď kto zo Spišiakov by sa išiel najesť do Ruskej reštaurácie Dragon...), prežíva Saša obdobie výsostnej skromnosti a prispôsobovania sa danej situácii. S pohoršením nosí zo školy názory učiteľov typu - Puškin písal väčšinou prózu, ktoré pohoršujú jej hlboké literárne vedomosti. Veď práve kvôli jej humanitnej orientácii ju dal jej otec Jevgenij študovať niečo praktické. Saša nemá v otázke národnej hrdosti žiadne dilemy. Je z Ruska, ktoré má všetko, na čo pomyslí. V dobrom i zlom. Iba jedno nemá - jej domov. Ten je už skutočne v Spišskej Novej Vsi, kde má priateľov, kde ju rešpektujú aj starší ľudia, kde sa smeje a kde sa zaľubuje do Slovákov (alebo aj nie:-)) Pri úvodnom výkope nášho spoločného zápasu budem myslieť na toto zázračné stvorenie a moja národná hrdosť i presvedčenie budú naštrbené. Jednoducho zmiešané pocity. Podobne ako pri úspechoch bratislavskej Artmedie, tie sa ale rýchlo premenili na to povestné - NAŠI vyhrali. Keď čítam o konfliktoch medzi ruskými a našimi fanúšikmi, hanbím sa za obe strany. Zase sme dokázali (o Rusoch nehovoriac) našu holubičiu povahu a slovanskú vzájomnosť, o ktorej básnia politickí romantici. Je to všetko preč, niekde v Bielorusku, kde obchodne odcestoval Sašin otec.Vidím to tak, že národnú hrdosť prenechám nášmu prezidentovi, ktorý odcestoval do Estónska. Je to svojim spôsobom tiež medzištátny zápas. Možno, že nevraživosť k nášmu aktuálnemu športovému súperovi zblíži Slovákov a Estóncov (aj keď po poslednom zápase neviem, neviem...) A ja budem aj naďalej najviac fandiť Saši, aby doštudovala na Slovensku, našla svoju budúcnosť niekde v západnom svete a stále sa cítila v Spišskej Novej Vsi doma.