Nasiel som stranku www.splavhrona.sk a bolo rozhodnute,sak ved nic adekvatnejsie uz v nazve stranky nemohlo byt, nie? Skontaktoval som sa s pani Z. a dohodol detaily ako datum, pocet lodi, pocet ludi, dokonca sme dostali zlavu, lebo sak povedzme si pravdu, kto uz splavuje na zaciatku maja, ze?
Nadisiel den D a pomaly sme sa zacali zliezat na miesto urcenia- Slovenska Lupca- Lodenica na Mlyncoku. Dvaja z nas si to frcali z Ciech, a ten zbytok z Vazca a z Anglicka. Ja som sa s Dusanom stretol uz v Poprade a boli sme dovezeni az do lodenice, ale ako by to bolo keby sme sa nezastavili pri samom prameni Hrona...tam to nevyzeralo nijako nebezpecne a tak sme si aj ruky ovlazili.
K veceru sme sa dostali na miesto. Pocasie sa nam zacinalo krasne menit a tie dazdove mraky zacinali byt viac a viac dazdove. Kedze sme dorazili skor, a nebolo prave najteplejsie, tak sme si dali "za jeden" s pani Z. (inac velmi mila osoba) a zacali sme stavat stan. Bol to model, na ktory sme natrafili prvykrat. A uz sa aj pekne rozprsalo. Trvalo nam to "iba" polhodinu a uz sme sedeli dnu a spolocne nadavali na nasich hacikov, ze pridu do hotoveho. Ano, ako ste spravne pochopili, my sme zadaci.
Ako to uz byva v Murphyho zakonoch, dosli nasi hacici presne ked prestalo prsat a ked sme my zadaci dostavali stan. Po uvodnom privitani a zapiti tolkeho stastia, ze sa znova vidime, sme zalahli do nasej zakladne. Skoro rano, tusim uz okolo desiatej sa prvi z nas zobudili s divnymi pocitmi prazdna v hlave a sucha v ustach. Kava od pani Z. nas ale z toho rychlo dostala a uz pred obedom sme boli v pozore.
Nas prvy den zacal v dedinke kdesi nad zeleziarnami Podbrezova. Aby sa nepovedalo, skusil som si aj ja robit hacika, nech viem. Neslo nam to zle a Maros sa celkom osvedcil aj ako zadak. Dokonca mal sem tam aj zmysluplne rady. Skusali sme si "kontry" na obe strany aby sme sa dostali do svungu. Cez zeleziarne sme prefrcali bez vacsich problemov a dokonca aj pocasie sa umudrilo a normalne bolo teplo. Nikde sme sa neponahlali a tak sme vyuzili kazde miesto na zastavenie a pokochanie sa v krasnej prirode. No ved hej, aj na " osviezenie".
To uz musim podotknut ze som bol na mieste zadaka a moj hacik sa do svojej ulohy skutocne vzil.
Plavba plynula pokojne a bez vacsich problemov zato s mensimi a castejsimi prestavkami. V druhej posadke boli sice mensie nezhody zo zaciatku, ale par uderov skuseneho zadaka Dusana veslom do chrbta neposlusneho hacika vsetko riesili. Pokriky tiez urobili svoje, takze hacik Michala sa coskoro dostala do tempa. Az kym sme sa nedoplavili do useku, ktory tusim miestni nazyvaju Kralovna. Myslim, ze sa tam napaja nejaky potok do Hronu a je tam slusny prud. Druhej posadke sa to nezdalo nic co by sa nedalo zvladnut a tak sa pre istotu vrhli do toho pritoku bokom lode....my sme si ani nestihli vymenit nechapave pohlady a druha posadka uz bola pod vodou a asi 50 metrov pred nami. Zadak Dusan este pred tym ako sa ponoril, stihol zrevat na svojeho hacika ,ze je to jej chyba a aby chytala veslo a lod. Potom sme sa vydali na zachranarsku akciu. Dusana sme vylovili po chvilke s divnym vyrazom na tvari, ze ako sa to mohlo stat. Michala tusim stihla vyliezt na lod a odparkovat na pokojnej vode drzanim sa vsetkych moznych konarov pri brehu aj zubami. Pri tom boji prisla o jednu slapku.
Na najblizsom odpocivadle sme rozbalili tabor a susili zmocenu posadku.
Zvysok dna prebehol bez vacsich tazkosti a pred vecerom sme prirazili k brehu v Lodenici na Mlyncoku. Ako to uz vecer na stanovackach byva, tak skoro spat sa nechodi. Okolo druhej nad ranom sme usudili ze je najvyssi cas ulozit hacikov spat, ale zo stanu sme sa uz nedostali ani my zadaci a zaspali sme vsetci spankom unavenych vodakov.
Na druhy den, tak ako na ten predosly sme si privstali a o pol jedenastej sme boli ako rybycky. Nastala ale chyba v pocasi a zacalo prstat, takze sme zvazovali ci ist dalej. Pouceni z predoslych splavov, ze najlepsie sa splavuje zasadne v dazdi ,sme sa rozhodli ist dalej, ale medzitym aj prestalo prsat a uz o druhej sme vyrazali na vodu.
Samozrejme ze pred odjazdom sme si s pani Z. presli vsetky mozne nastrahy na dalsom useku. Najviac sa nam pozdaval usek Salkova, ktoremu sme sa mali urcite vyhnut. Kedze je tam velky a silny valec s vela bublinkami, nazvali sme to jakuzzi Salkova a uz sa tesili ked ju uvidime na zivo. Este pred nou sme mali narazit na par menej nebezpecnych pereji ako je napriklad zjazd pri biotike. Tam sme radsej pribrzdili a ako spravni vodaci sme si to sli omrknut. Po kratsej diskusii sme sa rozhodli to zdolat len v trenkach a vestach na odlahcenych lodiach.
Prva isla ta nasa, skusenejsia posadka. Priebeh nebudem komentovat, mozete si ho pozriet na tejto adrese: http://www.ceknito.sk/video/50583
Po tomto vydarenom kusku som velkodusne pozical kapitanovi druhej lode svojeho vlastneho hacika, pretoze jeho hacik odmietol spolupracovat a vyhlasil(a) vzburu. Ta sice bola neskor potlacena, ale vsetko je zapisane. Je pravda ze to presli lepsie. Na prvy pohlad by sa mohlo zdat, ze chyba bola vo mne, ale ja by som to zvalil na silu prudu, vetra, nepriazniveho pocasia a zlej zemepisnej sirky.
No a tak sme sa tentokrat susili my. Boh Hrona bol spravodlivy. Predniesli sme stare zname: voda dala, voda vzala a nasadli sme do clnov. To sme uz neboli daleko od jakuzzi Salkova. Tento usek je dobre vyznaceny, takze sme vcas prirazili k brehu a sli to zase otuknut. Zhodnotili sme, ze kupania bolo dost a prenasalo sa. Zase taki hrdinovia sme neboli, aj ked ako dobrodruzstvo to vyzeralo lakavo a dokonca moj hacik sa pokusal presvedcit nas ze sa to da prejst.
Dalej to uz bola pohodicka cez Bansku Bystricu kde este tesne pred nou je jeden maly skok na ktory sa tesili vsetci miestni, ked nas videli sa pripravovat. Radost sme im vsak neurobili a pekne sme sa tadial preklzli. Ukazali sme Bystricanom par efektnych otociek so spojenymi lodkami a po par pozdravoch Ahoooj a Alohaaa sme sa vrutili do lejaku hned za Bystricou. Pichali sme az po prvy most kde sa dalo skryt. Zakotvili sme a zoznamili sme sa s bezdomovcom Jozkom, ktoremu sme sa vrutili takmer az do "obyvacky". Ponukli sme ho domacou, my sme sa tiez osviezili a kedze prsalo uz menej, zacinala byt zima a aj svetlo sa akosi vytracalo, dali sme sa do pichania az do najblizsieho vodackeho taboriska.
Prsalo uz potom tak ze nam to bolo jedno a tak sme s kludom anglicana prirazili do kempu kde to prave balil kempar, ze uz mu padla. To nas teda velmi nepotesilo, kedze sme boli premoceni, hladni a uzimeni. Tak sme sa ubytovali pod velkym igelitom, ktorym mal kepmar zakryte stoly a cakali kym prestane prsat. Ked sme uz nepoculi klopot dazda na igelit vybehli sme a neuveritelnou rychlostou zacali stavat stan , ktory nam uz nebol taky cudzi. Hacik Michalka spala v stane skor ako sme stihli natiahnut strechu. Nam uz tiez vela nechybalo aby sme si lahli len pod nepremokavu latku. Podotykam ze v celom kempe sme boli sami, tak isto ako po celu dobu splavu na vode.
Ked sme sa ako tak zahriali a prezliekli, moj hacik a ja sme sa rozhodli zajst do najblizsej dediny skontrolovat nejake miesta na jedenie a pitie. Nezasli sme v tej tme snad ani 200m ked sa oproti nam rutilo auto. Chlapika sme zastavili s otazkou kde je najblizsia krcma a ten ze to sa vam neoplati kracat dalej, ze on je ten kempar, ze sa musel vratit po volaco a tak ze nam nacapuje a aj nejake keksy ma,tak ked chceme, nie je problem. Tak sme si dali nacapovat zopar piv a pol litra borovicky, zobrali zopar horaliek a s cislom na objednavku pizze sme celkom pokojni odisli do stanu. Kempar nam dokonca nechal petrolejku, takze romantika sa mohla zacat.
Nas druhy tim zalomil a tak sme sa s Marosom obetovali na tie piva, objednali sme si pizzu a zaliezli pod ten igelit na lavicky kde sme si urobili docasny altanok. Cas plynul a ked uz neboli piva a len pol flase borovicky, vyliezla zo stanu aj Michala. Tak nakoniec bolo zase kopec srandy a krasny vecer za nami. Rano nas prisiel zobudit nas kempar, uvaril caj, kavu a bavil nas nekonecnymi pribehmi z Hrona a inych riek.
Ostavalo sa len pobalit a pockat na nas odvoz do Lodenice na Mlyncoku....
nas druhy team
a kapitani pri prameni Hrona
