Píšem len z rozprávania starších, skúsenejších niekedy možno aj múdrejších ľudí. Ako moja profesorka zo strednej školy. Rozprávala o tej nádhernej eufórii, ktorú zažívali po revolúcii. S každým sa len tak rozprávali. Tešili sa, že slobodu naplno využijú. Tešili sa, že ju dosiahli. Aj pán taxikár o tom rád rozprával. A mnoho ďalších ľudí. Je vôbec možné, že to všetko tak rýchlo vyprchalo?
Asi áno. A kvôli ničomu inému ako kvôli nám. Štát tvoria ľudia ako more tvoria kvapky. Hlúposť však? Ja viem. Len tak skúsim sa vsadiť do tej doby. Chcem niečo viac ako len pracovať. Chcem byť slobodný, mať viac ako spoločné názory. Chcem byť osobnosť a kritizovať čo sa mi nepáči. Hlavne chcem premýšľať. Tvoriť. Viesť otvorenú diskusiu.
Vtedy to až tak ľahké vraj nebolo. U nás RND u Čechov Karel Kryl. A samozrejme mnoho ďalších. Ťažkosti a ťažkosti nám robila tá naša myseľ. Teda vám. Ja som tam nebol. Mne skôr robí ťažkosti teraz. Môžeme všetko a vlastne nemôžeme nič. Hlúpe však. Riešime peniaze lebo bez nich to nejde. Stredná trieda už skoro neexistuje. A samotná frustrácia je ako zhubný nádor. Dej našej politickej scény nás tiež veľmi nepovzbudí. Pohľad na väčšinu rómskych rodín v nás budí nenávisť. Najsmutnejšie je , že často k nim prirovnávame aj tých, ktorých sme volili. A už aj mňa prestáva baviť obhajoba- že to bola predsa naša voľba a medzi cigánmi sú správni ľudia.
Máme alebo nemáme čo sme chceli? Postupne alebo potupne začneme pociťovať hanbu za tento štát a utečieme preč? Sám neviem obhájiť čo je lepšie. Bojovať alebo radšej ísť kým nebude neskoro. Ale zahodiť boj po pár rokoch by asi bola zbabelosť. Alebo nie ?
