Mám psa, mám prácu, mám aj kde bývať. Mám kamarátov či platonické lásky. Mám si čo obliecť, či ostrihať si nechty. Mám čo jesť, to je to hlavné, mám aj čo piť. Mám aj čo čítať čo napísali iný. Píšem lebo chcem. Možnosť niečo zmeniť aspoň z percenta ale aj jemná odvaha aspoň skúsiť. Reakcie už dávno umreli a krása tela stratila symbiózu s duchom.
Čo odnášali prvé vzťahy a čo priniesli? Prvé záblesky lásky, chytili sme ich a pustili, v očakávaní a nahote. Ostali sme v nahote keď sme im po rokoch povedali leťte. Chvíľu v slobodnom oceáne plnom rýb. Popri plávaní vidíš, že ryby sú občas hlúpe a často aj lenivé. Nebaví ich plavba za poznaním. Premýšľanie je na úkor naivity, ktorej dôsledok je tento svet. Jáj aký si bol krásny. Čo sa stalo? Každý má ideáli. Nie o mne, o vás, o štáte. Vždy len o sebe.
Koľko rýb si ulovil. Koľko si ich poslal do vôd dekadencie. Koľko životov si zničil a koľko posilnil? Povedal si si úprimne dosť? Neviem, možno pár krát. Na začiatku pocit odvahy, na konci pocit psa, ktorý sa doráňaný vracia domov so zožratým chvostom a krvavý v duši čaká na taxík. Vždy tu je odvaha a potom? Krátka šnúra presvedčenia. Krátke zapálenie pre vec. Vždy krátka trvácnosť. Skús dať veciam viac ako pár minút.
Z presvedčenia dakedy ľudia pokladali životy na oltár lásky, oltár vedy alebo za svoju česť. Dnes len za česť iných. Pár tisíc vojakov v koloniálnych vojnách nemrzí nikoho. Iba ich ženy a malé deti. Z pohľadu moci sa obetovali pre všetkých nás. Pre to malé dievčatko, ktorému teraz zaplatia od pečiva po vysokú školu je to slza. Nič nevykúpi jej slzy a sklamanie.
Čím odbúrame naše slzy? Násilím? Nútenými slzami iných? A vlastne. Sú ešte dôležité? Ich význam áno, ale nie takto.
