Táto samovražedná kombinácia dostala nášho premiéra do situácie, pred ktorou ho jeho poradcovia ( nie najbližší spolupracovníci - tí čakajú ako supy) varovali.
Náš pán premiér od leta pripravoval "útok" na Dzurindu, zhromažďoval materiály a pripravoval plamenné reči na predvolebný boj.
Poradcovia mu naznačovali, ale ješitný chlap "obdarený" mocou ich nepočúval, aby tlak prispôsobil prekážke. Jednoducho mu povedali, že pokiaľ chce dlhodobo búchať do boxerského vreca, tak to vrece musí byť na svojom mieste. Dnes vieme, že už tam nie je. (Viac píšem v tomto článku-Facky občanovi za posledné dni)
Premiér vo svojej ješitnosti preloženej "mocou" uveril novinárom, ktorých tak podceňoval a urážal, že Dzurinda je prilepený k svojej stoličke, že ho nič z nej neodtrhne. A odtrhlo.
A náš premiér nemá do čoho búšiť.
Paradoxom našej doby ( a možno aj šikovnosťou Dzurindu, alebo zhodou náhod) je, že Dzurindovo odstúpenie z kandidátky nie je víťazstvom Fica, ale jeho prehrou.
Premiér stráca to, na čom postavil svoju politicku kariéru. Stráca z dosahu Dzurindu.
A z čoho som ja smutný? Že Fica pripravilo o víťazstvo v najbližších vobách nie rozkrádanie majetku jeho najbližších, ktoré sa ráta na miliardy EUR, ale nejakých "smiešnych" Dzurindových 50 milónov v starej mene, o ktorých Fico vedel minimálne od roku 2005, ale ktoré si šetril na víťazstvo do druhého volebného obdobia.
Ale dejiny sú plné prípadov, keď väčších zločincov zničili ich podstatne menšie chyby.SMOLA. Neudalo še.
