Právo otca na svoje deti po rozvode. "Dilema"

Myslím si a verím, že drvivá väčšina ľudí je presvedčená, že chcené deti sú najkrajší a najcitovejší zážitok, aký si dokážeme predstaviť. Či už otec, alebo matka po narodení dieťaťa prežívajú opojný pocit radosti a následne aj prichádzajú otázky, možno aj pochybnosti. Zvládneme to, vychováme ho správne, vychováme ho dobre, dáme mu všetko čo bude potrebovať, atd?Lenže, doba sa mení a „doba je zlá“ a niekedy sa stáva (v poslednej dobe dosť často), že po určitej dobe sa rodina rozpadá. Prichádza rozvrat a rozpad rodiny s následným rozvodom a zverením deti do výchovy jedného z rodičov. Na Slovensku stále ešte prevláda názor súdov, že najlepšie pre výchovu maloletých detí je zverenie ich do výchovy matke.Dosť často sa stáva, že sú deťom a jednému z ich rodičov upierané ich práva na výchovu aj po rozvode druhým rodičom. Potom prichádzajú na rad súdy, psychológické posudky, stresy, rôzne prieky a kontra akcie, ktoré neúmerne zaťažujú malú detsku dušičku, ktorá má z toho chaos.Moja dilema je následovná. Rodič, ktorému je upierané právo na stretávanie sa so svojimi deťmi má niekoľko možností, ale ktorá možnosť je správna? A ako na jednotlivé možnosti budú reagovať deti vo veku dieťaťa, puberty a dospelosti?Prvá možnosť (alibizmus). Rodič, ktorému je jeho právo upierané sa s tým zmieri a neurobí nič, čím by sa priblížil ku svojim deťom pokiaľ nedosiahnú vek dospelosti. Zbaví sa zodpovednosti, ktorú prenesie na deti.V tomto prípade sa vystavuje výčitkam detí budúcnosti, keď sa môžu opýtať, kde si bol doteraz, čo si urobil za posledné roky aby sme sa stretávali?Druhá možnosť (boj). Rodič, ktorému je jeho právo upierané sa začne súdiť o deti a pripraví im mnoho stresu, pretože ich súd možno predvolá, aby vyjadrili svoj názor (pričom oni majú minimálne zo začiatku rovnako radi oboch rodičov), súd ich poprípade pošle k psychológovi, pretože chce vedieť ich profil a vyhranenosť k rodičom. Na jednej strane je postoj rodičov nevzdať sa svojich detí, ale na druhej strane je tým pádom neúmyselný ale nutný tlak na deti, ktoré obaja rodičia milujú. Čím dlhšie prebieha konanie, tým dlhšie sú deti iba pod vplyvom jedného z rodičov a tým pádom majú viac a viac deformovaný názor na diskriminovaného rodiča.Tretia možnosť (rezignácia). Vnútorne sa vzdať bývalej rodiny a aj detí (zabudnúť). A potom čakať, alebo vôbec nečakať, že Vás raz ako rodiča, ktorý sa vzdal bez boja zavolajú do relácie „Pošta pre Teba“.Ak máte svoje názory, poprípade skúsenosti poskytnite ich do diskusie. Možno to niekomu pomôže a možno to iba mne vysvetlí niektoré skutočnosti, ktoré nevidím.