Toľko o tom, že všetky tie nenávistné komentáre k utečencom vychádzajú zo strachu.
Zo strachu fiktívneho, predpokladaného, sprostredkovaného a hlavne vykričaného do éteru ľuďmi, ktorí buď zámerne dezinformujú, alebo majú ešte väčší strach. Strach z čoho?
V kolektívnych športoch, alebo pracovných kolektívoch správny manažér eliminuje akýkoľvek strach jednotlivca, pretože vie, že strach jednotlivca sa rýchlo prenesie na celý tím a výsledok je následný debakel. Všetky tímy, ak majú byť úspešné, musia vytesniť strach z tímu.
V športe sú na to tréneri, maséri, všelijakí poradcovia a psychoanalitici...
Túto úvahu prevediem na štát. Náš štát. Naše posraté Slovensko.
Zopár jednotlivcov prejavilo v diskusiách svoj strach z utečencov a namiesto toho, aby vedenie štátu (tímu) vytesnilo tento strach, urobilo presný opak. Vedenie štátu (tímu) začalo živiť tento strach za pomoci všetkých svojich poradcov (média). Je otázne či toto posilnenie strachu dostáva štát (tím) do pozície víťaza, alebo porazeného.
Ja som presvedčený, že do pozície posratého porazeného.
Väčšina mojich známych, ktorí odmietajú „z princípu“ pomoc utečencom na Slovensku sem tam spomenie, ako by bolo dobre, ak by sa u nás podnikalo, ako sa podniká v Nemecku. Nemci nastavia a dohodnú pravidlá, ktoré následne aj dodržiavajú. Ale u nás je taký „všeobecný“ zvyk, že pravidlá sa nemusia dodržiavať a preto nie je potrebné ani dodržiavať prijaté imigračné pravidlá, lebo teraz je imigrantov veľa.
Poďme naspäť k strachu.
Chlapi, zaspomínajme si v minulosti, keď sa chodilo po rôznych zábavách a neskôr diskotékach. Ku koloritu patrili tzv. „férovky“. Chlapec proti chlapcovi, muž proti mužovi. Myslím, ešte dobu, keď sa do soka nebúchalo, keď ležal na zemi (vtedy ste si ho zdvihli). Pamätáte sa na tú férovú dobu?
Raz sme dostali my, raz oni. Dedinský, férový folklór, ktorý patril ku každej zábave.
Keď sme sa pred zábavou v našej dedine dozvedeli, že z vedľajšej dediny prídu na našu zábavu všetci chlapci z vedľajšej dediny, aby sme dostali cez papuľu, tak odpoveď všetkých chlapcov bola asi v tom duchu: Len nech prídu všetci, MY sme tu doma a urobíme s nimi poriadok! A väčšinou aj urobili.
Chlapci NEPRIPUSTILI, že si na svojom dvore nedokážu urobiť poriadok.
A čo naši dnešní chlapi? Kvákajú: Nechceme tu cudzích, bojíme sa, že ...., nech tu nechodia, lebo budú ubližovať našim, ....
Začalo to nosením ružových košieľ, vyholením hrudi, stratou spermií, strachom o stratu roboty a dnes už väčšina chlapov je priposratých zo všetkého.
Ľudia, uvedomujete si, v akom strachu tu väčšina národa žije? Uvedomujete si, že nežijete ale prežívate v pernamentnom strachu.
Na FB niekto dá fotku šteniatok a je to neskutočne plné citu a podpory.
Kvantá iných fotiek imigrantov, sú sprevádzané neskutočnou nenávisťou. PREČO?
Prečo sa Nemci majú lepšie ako Slováci?
Lebo používajú rozum. Strach, ako som písal na začiatku článku, je dobrý v prvom momente a ten Nemcov sprevádzal krátko po skončení vojny. Dokázali sa spojiť a dnes už používajú rozum.
Aj u nás bola vojna dávno, ale strach má nad nami stále silu. Škoda.
Na záver dám ešte jednu otázku: Ľudia, prečo sa k ľuďom správame ako svine?
PS: V čom je rozdiel medzi našimi predkami, ktorím sa celá rodina "vyskladala na šifkartu", aby sa v novom svete za morom uchytili? Možno vtedy ceny "šifkarty" mala hodnotu dnešných 8000€.
Išli naši predkovia za lepším životom? Utekali Židia pred Hitlerom do Ameriky?
V čom sú dnešní imigranti iní? V ničom! Hľadajú lepší život.
A ono to z diaľky vyzerá, že dosť veľa ľudí imigrantom "závidí", že sa raz (možno) budú mať lepšie, ako sa majú oni.
(Ospravedlnenie: Ospravedlňujem sa za tvrdšie výrazy, ktoré som za viac ako desať rokov na tomto blogu nepoužil)
