Hoci nám tento sviatok pripomína dni smútku a straty, prichádzame k prechodným domovom zosnulých duší so zvláštnym druhom radosti ale aj s rešpektom z návštevy miesta, na ktorom sa stretáva hranica života a smrti.
Je šesť hodín večer a mňa čaká šesť hodín obdivovania zaprášených oknien vlakového vozňa. Svetlá miest obohatené o nostalgicky blikajúce dušičkové kahany ubiehajúcimi kilometrami tiež časom zovšednejú. Cestujem domov na sviatky. Na deň, ktorý strávim mrznutím na cintoríne. Morbídny zvyk navštevovať mŕtve telá, ktorých chýbajúce miesto v reálnom živote vypĺňa fotka na nočnom stolíku.
Na posvätnej pôde každého pohrebišťa to zasa raz ožilo. Jeho vstup je uz týždeň okupovaný predavačmi dlho-horiacich sviec, trvalo-zelených vencov a príjemne-voňajúcich kytíc, ktorých zbytky sa ešte dlho budú povaľovať po nákupných chodníkoch.
Dlhé čierne kabáty, v nich deti, rodičia, starí rodičia, kráčajúc pomedzi hroby, zapaľujú sviečky, ozdobujú hroby a šepkajú slová motlidby adresované svojim najbližším, ktorí sú k nim tak ďaleko. Dlho-horiace sviečky dohoria, trvalo-zelené vence s venovaním odhodí vietor na susedný hrob. Potom príde pán domáci, poupratuje zbytky a smetie, ktoré zostalo po našej návšteve. Nakoniec otvorí okná a vyvetrá aj posledné zvyšky pocitu domova tých, ktorých chýbajúce miesto v reálnom živote zrazu nahradí jeden deň, ktorý strávim mrznutím na cintoríne.
