"Vonku začalo pršať," povedalpo chvíli pán Samsa napriek istej ošúchanosti tejto vety.
"Poznal som jedného zvláštnehočloveka, ktorý v takomto počasí najradšej sedával pri okne a dalo prácu dostaťho sem k nám do klubu čo i len na výročnú schôdzu výboru. Ten človek vám raz zdlhej chvíle, či túžbe po akejsi duševnej aktivite akokoľvek nepodobnej práci,napísal si do čistého, ešte tlačiarňou zaváňajúceho zošita dátum a číslo.Spočiatku nikto v úrade nevedel, prečo tie čísla pribúdajúce každý deň,vyludzujú na jeho tvári úsmev vždy, keď sa mu do rúk dostanú obedňajšie noviny,a tak sme hádali. Tuším sa náš mlčanlivý kolega dal na dostihy a značí si číslakoní, uškŕňali sa niektorí nad jeho pochabosťou, možno počíta kroky, ktoréurobil cestou do práce, a vždy chodí inými ulicami, tvrdili ďalší. No blízko kpravde, tej veľmi zvláštnej esencii života, nebol hádam nikto," pokračovalpán Samsa a zamyslene si čistil fajku.
Jedného dňa náš kolega neprišiel dopráce a vedúci úseku, na ktorom pracoval, len ráno stroho skonštatoval, že hozrejme dlho, alebo už nikdy neuvidíme, lebo čosi príliš rozrušilo jeho slabénervy a tie situáciu neuniesli. Udalosť upadla do zabudnutia, podobné veci saobčas stávajú, a on nebol medzi nami natoľko známy a obľúbený, aby sa niektozaujímal o jeho osud. Z akéhosi náhleho popudu, či nostalgie, ktorá sa mazmocnila pri spomienke na kolegu, ktorý sa vždy tváril, ako keby za oknom bolajeseň a práve pršalo, rozhodol som sa zaniesť na jeho domácu adresu veci, ktorépo ňom zostali v pracovnom stole. Byt v zapadnutej uličke kdesi na periférii,nedôstojný zamestnanca úradu ma najskôr odpudzoval, no ako som tam chvíľubezradne vymeriaval krokmi okolie, znechutila sa mi tá chudobná štvrť natoľko,že som túžil mať všetko ihneď za sebou. Navyše prichádzal večer a ja už somchcel byť doma v kresle s pohodlnými papučami na nohách. Na schodoch to páchlomačkami a močom, ako to už v chudobných barabizniach býva a tak som výstup dodruhého poschodia absolvoval rýchlo, v túžbe mať to všetko čo najskôr za sebou.To vám teda poviem, nadával som si za mladícku nerozvážnosť, lebo kolega posebe zanechal starú matku, ktorá vidiac nového človeka, vycítila náhle šancuvyrozprávať sa zo svojho trápenia a ja som strávil v jej zajatí, popíjajúc lacnýa nedobrý čaj, niekoľko hodín. Keď som sa konečne vymotal preč, čas totižpokročil k polnoci, vtisla mi do rúk onen tajomný zošit, nad účelom ktorého smesi už dávno prestali lámať v úrade hlavy a zavrela za mnou vŕzgajúce dvere, zaktorými sa ešte stále ozýval jej monológ. Z jej slov, že syn by si prial, abyniekto ocenil jeho prácu a možno, teda ona povedala určite, v nej pokračoval,som nebol veľmi múdry, ale moje myšlienky o tejto záhade skončili s uľahnutímdo postele, pričom na papuče som už bohužiaľ nemal čas.
Zošit ležal namojom nočnom stolíku ako Damoklov meč nad mojou hlavou nejaký ten čas, ja somho obchádzal a hľadal si akúkoľvek prácu, len aby som doň nemusel nazrieť.Manželka však, ako už také poriadne ženy zvyknú, chystala sa vyhodiť tútonepotrebnú vec, a tak, keď som zošit zazrel jedného dňa v krabici so starýminovinami, vzal som ho s ťažkým srdcom do rúk a pohodlne sa usadiac pri kozube,začal som listovať zažltnutými stránkami. Spočiatku a vlastne aj neskôr vám tobolo veľmi podivné čítanie, za každým dátumom, počnúc prvým januárom, rok si užpresne nepamätám, nasledovalo číslo troj, dakedy štvorciferné. Listoval som takbezútešnými stránkami, zhrozený, čo za podivína to úhľadným písmom každý deňvpisoval stále nové a nové údaje, ktoré mi nedávali žiadny zmysel. Nedočítalsom to ani dokonca, stránky sa mi zlievali jedna s druhou. Bolo už treba čímsizaložiť oheň v krbe, vzal som zo zvyku staré noviny a pripravil ich na oheň.Vtedy ma napadlo, pozrieť sa do novín a podľa dátumu zo zošita vyhľadať, kdepodivný kolega kontroloval tie svoje čísla. Chcel som si nejakým spôsobomzdôvodniť jeho konanie, aby mi v pamäti neutkvel ako blázon, hoci ním zrejmebol. Čítal som tie noviny od prednej strany až po poslednú, všetky články,inzeráty, šport - venovali sa vtedy pomerne obšírne sobotňajšiemu futbalu,ktorý však ako obvykle nestál za veľa. Kvôli malým rubrikám roztrúseným pocelých novinách som si dokonca nasadil okuliare, nech teda už dotiahnempátranie do víťazného konca, keď som konečne natrafil na akúsi stopu. No aleposúďte sami, jediné číslo v novinách, ktoré sa zhodovalo so zošitom bol údaj oúmrtiach, nie je to zvláštne? Čo by na to asi povedal lord Wimsey? Ja somnevedel, čo si mám myslieť o kolegovej morbídnej záľube a spomienka na tichéhočloveka, ktorý sa do nikoho nestaral pomaly bledla, nahrádzaná vidinouosamelého blázna a jeho starej, samomluvou trpiacej matky.
Listoval som tým smutným mementomkolegovej pomútenej mysle, keď som si medzi záznamami v zošite všimol istérozdiely. Spočiatku boli čísla napísané narýchlo, akoby len načrtnuténervóznymi ťahmi a za každým bola čiarka, akou potvrdzujeme správnosť údajov. Vpriebehu týždňov sa však písmo upokojilo, nadobúdalo akúsi slávnostnú linku ačiarka za ním zmizla. Vyhľadal som si ďalšie staré noviny, lebo posledný záznammal dátum dňa, kedy kolega už do práce neprišiel a zaujímalo ma, či si zapísalúdaj, keď k jeho kontrole vnovinách sa už zrejme nedostal. Číslo sedelo presne, tak ako to oznamovalstrohý novinový stĺpček. No poviem vám, lámal som si nad tým hlavu až dobieleho rána, potom som sa umyl, oholil a pri rannom rozhlasovom magazínedoprial bohaté raňajky, ktoré mi mali nahradiť prebdenú noc. V úrade sme tendeň našťastie nemali veľa práce a tak som sa cez obednú prestávku chystal sitrochu zdriemnuť, no zrak mi padol na obedňajšie vydanie novín. Pozriem si tedakolegovu obľúbenú rubriku, keď už ma v noci pripravil o spánok, a na druhú atretí deň som urobil cez prestávku to isté, pretože sa mi do vedomia vkrádalakýsi neodbytný pocit. O týždeň som prišiel na to, čo sa mi to nepozdávalo.Celkom presne som vedel, aké číslo sa v ten deň zjaví v kolónke úmrtí!"odmlčal sa pán Samsa a kochal sa rozpakmi zmiešanými s údivom, ktorý vyvolal usvojich spoločníkov.
"Je to tak, záhadným spôsobom sana mňa zrejme preniesla kolegova schopnosť uhádnuť, koľko ľudí zomrelo a vertemi, nie je to príjemný pocit. Od jeho nešťastného osudu ma však zachránilanáhoda. Jedného rána, keď som opäť prebdel noc, užívajúc si zrejme obdobnýchpocitov ako nešťastný kolega, počúval som ako obvykle, jedným uchom rozhlasovýmagazín. Vtedy vyšla z kúpelne moja žena a prepla na inú stanicu, že ona tiemorbídnosti počúvať nebude. Zaujímalo ma aké morbídnosti, keď som sa dozvedel,že práve redaktor čítal včerajšiu štatistiku, havárií, požiarov, narodenýchdetí a ako podľa výrazov vašich tvári už isto správne tušíte, aj počet úmrtí zapredchádzajúci deň. Počúval som tento ranný magazín už roky, a nikdy som sineuvedomil, o čom tam vlastne rozprávajú, vždy to bola len kulisa. Kolega malzrejme rovnaké zvyklosti a počúval tú istú rozhlasovú stanicu. Či však v onenosudný deň prišiel na to, odkiaľ vedel čísla, alebo neuniesol ťarchu hry naboha, to sa už zrejme nikdy nedozviem." ukončil posmutnený pán Samsa rozprávaniea za oknom na zvyšok noci prestalo pršať.
