Hľadanie miesta na mape (Nedožité deväťdesiate jubileum)

Písmo: A- | A+

Vo chvíľach, keď naprieč Slovenskom dominujú výlevy nepriznaného paranoika, s ľahkosťou dokážeme ignorovať osobnosti (prípadne ich jubileá), ktoré hľadajú cestu k nám, chcú nám porozumieť a robia všetko v prospech zbližovania.

Obrázok blogu

Takíto sú dnes menej zaujímaví, lebo vystpujú zvyčajne nekonfliktne a slušne. Hľadajú dorozumenie, idú po ceste za pravdou, o ktorej dokážu v istých chvíľach niečo skromne aj prezradiť. Meno rumunského slavistu (najmä však slovakistu a bohemistu) Cornelia Barboricu, (5. 4. 1931 – 11. 5. 2017) , je u nás známe len užšiemu okruhu literárnych vedcov a kultúrnych pracovníkov. Pritom pre poznanie slovenskej literatúry v zahraničí urobil viac než ktokoľvek iný. Možno by sme neboli ďaleko od reality, keby sme ho jedným dychom v jednom odstavci spomínali napríklad s Bjørnsterne Bjørnsonom… To ako my – Slováci.

V rokoch 1950 – 1955 študoval Corneliu Barborica na bratislavskej filozofickej fakulte slovenský jazyk a literatúru, posledné dva semestre strávil na filozofickej fakulte v Prahe. Po návrate domov pôsobil na Fakulte slovanských jazykov v Bukurešti, kde sa stal neskôr profesorom a v určitom období zastával aj funkciu dekana. Vychoval niekoľko generácií odborníkov na slovenský jazyk a literatúru, učiteľov na slovenských školách a prekladateľov. Má za sebou rozsiahle vedecko-výskumné dielo. Je autorom monografie Karel Čapek (1971), Dejín slovenskej literatúry (Istoria literaturii slovace, 1976), Študií z literárnej komparatistiky (1987), vysokoškolských prednášok Slovenská literatúra po roku 1918 (1978), desiatok štúdií a esejí o slovanských literatúrach, veľké množstvo kritík, doslovov a úvodov k prekladom zo slovenskej literatúry, antológií, rumunsko-slovenského a slovensko-rumunského slovníka, učebníc, čítaniek a gramatík. Z knižných prekladov slovenskej literatúry spomeňme aspoň I. Krasku, F. Hečku, M. Urbana, V. Mináča, V. Šikulu, D. Mitanu a mnohých ďalších slovenských autorov, ale aj českého Bohumila Hrabala i ďalších.

Corneliu Barborica: Akoby iný kontinent (DILEMA, 1999)
Corneliu Barborica: Akoby iný kontinent (DILEMA, 1999) 

Barboricova znalosť slovenčiny bola taká dokonalá, že mu umožnila (pretože bol zároveň literárnym tvorcom, písal poéziu, prózu i drámu) publikovať v týchto umeleckých žánroch aj po slovensky. C. Barborica má nepopierateľnú zásluhu na vzniku a vydávaní slovenského časopisu v Rumunsku Variácie, do ktorého aj sám prispieval.

„Priestor literatúry bol pre Barboricu hlavným výskumným priestorom. No ako slovakista musel riešiť aj problémy ideových koncepcií a spoločenských súvislostí. Zaujala ho predovšetkým idea všeslovanskej vzájomnosti, ktorou žili v 19. storočí Slováci, ale aj iní Slovania. Idea vzájomnosti – jej povaha sa v priebehu rokov menila – mala, už realizovaná – vyriešiť naliehavý problém národnej záchrany tých slovanských národov, ktoré trpeli pod cudzou nadvládou, teda predovšetkým Slovákov. Barborica vyslovil otvorenú skepsu k pretrvávaniu tejto idey, ba k tejto idei samej, pretože Rusko (od neho sa čakala záchrana porobených slovanských národov) sympatizujúce so vzájomnosťou, sledovalo a sleduje i dnes v jej rámci výlučne svoje hegemonistické ciele. V súvislosti s pretrvávajúcimi „východnými“ ilúziami na Slovensku Barborica sformuloval jednoznačný názor, ktorý naposledy zopakoval vo svojej úvahe Miesto Slovenska v európskej civilizácii (DILEMA, máj 1997): „Kedysi som napísal: Slovensko patrí svojím duchom i materiálnou kultúrou celé Západu.“

K slovám Vladimíra Petríka by som dodal hádam len toľko, že Barborica odmietol na slovenskú literatúru aplikovať „predsednícko-tajomnícke“ hodnotové kritériá, on ju zaraďoval do normálneho európskeho kultúrneho kontextu. V období, keď Slovensko (nielen) bolo nepriedyšne nastavené na večné časy so Sovietskym zväzom a nikdy inak, Barborica jasne deklaroval, že Slovensko prináleží do západnej Európy. On aj vo svojich Dejinách slovenskej literatúry z roku 1976 prinavracal európsku tvár slovenskej literatúre i mnohých spisovateľov, ktorých domáca „socialistická“ literárna história negovala alebo o nich ani nemukla. A na druhej strane „odignoroval“ aj väčšinu súdobých tajomnícko-predsedníckych literárnych hodnôt a ich prominentov.

Skrátka, Barboricove Dejiny slovenskej literatúry sa stali vo svojej dobe jediným dielom svojho druhu, ktoré sa nespreneverilo historickej pravde a hodnoteniu. Na Slovensku sa podobné pokusy o objektivitu zjavovali až po roku 1990...

Skryť Zatvoriť reklamu