Od okamihu, keď človek spravil svoj prvý krok dopredu, otvoril si dvere k návratom. To socialistické klišé „… naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“ vymyslel zrejme básnik, ktorý sa síce vyjadroval v skratke, predovšetkým však skratovo. Keď totiž vykročíte, musíte sa aj pristaviť, pozrieť sa, kam pokračovať. A potom sa môžete aj vracať. Niekedy dokonca musíte. To je vlastne princíp prvého gombíka. Ak ho zle zapnete, všetky ostatné gombíky sa k nemu musia vrátiť. Bez návratov niet istoty, poznania, niet sebareflexie, ani konfrontácie.
Takto mi to bežalo v hlave, keď som v poslednú júnovú nedeľu vstúpil do iba nedávno krásne zrenovovanej lučenskej synagógy. Zrelá i renomovaná umelkyňa, sochárka Jaroslava Šicková–Fabrici tu slávila znovuzrodenie (rebirth), resp. návrat ku koreňom alebo možno presnejšie - k čírej a zdravej studienke, z ktorej od útleho detstva čerpala a snáď aj dodnes čerpá, inšpiráciu. Lebo aj rebirth je návrat… Je to cesta od konca k začiatku.
Jaroslavu Šickovú s Lučencom spája prvých šesť rokov jej života, prežitých u starých rodičov. Táto nitka potom sa skrze ňu a skrze jej tvorbu tiahne po celý život. Napriek tomu, že celé desaťročia sa pohybovala v celkom iných priestoroch a súvislostiach.
Jej sochárska tvorba (absolvovala v roku 1975 na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení u profesora Jozefa Kostku) sa od začiatku stretávala s pochopením a s vľúdnym prijatím verejnosti, aj tej odbornej. Predtým, než došlo k tomuto dnešnému „návratu“, alebo k znovuzrodeniu, prezentovala sa nielen v domácom prostredí, no absolvovala spolu so svojím manželom, tak isto pozoruhodným sochárom Jánom Šickom, množstvo sochárskych sympózií v zahraničí (Európe, Austrálii, Ázii), aj v domácom prostredí, ktorých oni sami boli organizátormi: v Dudinciach, Topoľčiankach a Kalinove a mnoho individuálnych či kolektívnych výstav rovnako doma, v Európe a vo svete.
Nemožno nepripomenúť, že jej tvorba má zrejme širší aj hlbší kontext. Nenadbieha vkusu okamihu, ale je výsledkom sústavného hľadania, nachádzania a sprístupňovania myšlienkových či názorových rozpoložení. Prv, než dielo začne žiť svoj život, prechádza konfrontáciou s duchovnými a duševnými hodnotami, ktoré chce autorka touto cestou zdieľať. Myslím, že vysloviť sa o zmysle tvorby hlbšie či presvedčivejšie, než to povedala samotná Slávka Šicková, asi ani nemožno:
„Umenie nie je len dekoratívny apendix spoločnosti. Súsošie v Lučenci „Lučenský dekalóg“ má ambície poukazovať na ignorovanie etiky a morálky v našom živote, napriek tomu, že sú pre prežitie kľúčové, ako o tom svedčia ekonomické, ekologické krízy, ale najmä krízy ľudskosti. Hodnoty Desatora, na ktorých vyrástla naša civilizácia, bagatelizujeme, ba postavili sme ich na hlavu, hore nohami, zruinovali sme ich svojimi postojmi a činmi: neuznávaním autorít, ľahostajnosťou k životom druhých ľudí, zvierat i stromov, ľahostajnosťou voči zlu, devalváciou pojmov ako pravda, láska, vernosť, mravná čistota, pokora, úcta a zodpovednosť, lebo prestali byť pre nás posvätné.“
Áno, v jej ponímaní umenie nie je len dekoráciou a vôbec už nie apendixom. Má poskytovať krásu, no aj silu a zdravie, má byť k dispozícii – „po ruke“ aj „po duši“. Celým svojím tvorivým životom, ale aj odbornou či pedagogickou aktivitou sa usilovala v slovenských podmienkach dokázať a presadiť, že umenie (alebo najmä umenie?) popri všetkom ostatnom je účinným medikamentom predovšetkým na dušu, akýmsi záchranným pásom pre nemocných a bezmocných... Ako priekopníčka v oblasti arteterapie na Slovensku predložila nemenej významné dielo, pretransformovala, sňala z umenia závoj výlučnosti. Umenie je teda priestor, v ktorom aj slabší nachádza svoje zvrchované miesto.
Fascinujúce súsošie „Lučenský dekalóg“, inštalované vedľa pozoruhodnej a zrenovovanej niekdajšej židovskej svätyne je nositeľom desiatich základných prikázaní, ktorými by sa mal človek riadiť. Nielen kresťan, ale civilizovaný človek vôbec. Aplikáciou tradičných právd a noriem, ktoré sa obchádzajú a z nášho života sa vytrácajú, realizovaných na chátrajúcich stavebných prefabrikátoch, prichádza umelkyňa s akýmsi priškrteným výkrikom, ktorý dnes možno ešte odmietame počuť. Rovnako ako tie panely, menia sa ľudské vzťahy a hodnoty. Chátrajú. Sú postavené na hlavu, hovorí kdesi autorka. Nesporne to možno vnímať aj ako úctyvzdanie židom alebo Židom, ktorí kedysi z Lučenca odišli a nemali to šťastie, aby sa sem vrátili...
Sochárska tvorba Jaroslavy Šickovej–Fabrici, ktorá vyplnila vnútorný priestor synagógy v Lučenci, zachytáva šírku autorkinho umeleckého i ľudského záberu. Obrovskú šírku a obrovskú hĺbku ľudskosti. Neviem, či som pochopil správne, rozhodne som však pocítil, že aj hlina, materiál v rukách sochárky Jaroslavy Šickovej–Fabrici má šťastie: Je tlmočníkom jej humanistického posolstva.
Pre toto poznanie som sa v poslednú júnovú nedeľu tohto roku potreboval „vrátiť“ do kultivovaného novohradského mesta Lučenca, do mesta, kde údajne žida ani Žida dnes už nenájdete, je tam však po nich vzácna a strhujúca synagóga, kam sa môžu Lučenčania stále vracať.
A keby k tomu došlo – pri tomto monumentálnom diele povedať aj svoje – pardon...
