Rumunsko... Je až pozoruhodné, ako nechápavo sa dokážeme pozerať na zaujímavú blízku krajinu. Geograficky býva zaradené do balkánskeho regiónu, lenže Balkán je územie, ktoré sa nachádza na juh od Dunaja, zatiaľ čo Rumunsko je na severe od jeho ľavého brehu. Mentálne však nezapriete, že by to Balkán mohol nebyť! Na severovýchode je poznačené pravoslávím, kultúrou slovanskou. Vlastne skoro celé je ohraničené pravoslávím a aj samo Rumunsko je predovšetkým pravoslávne. Na severozápade výrazne cítiť stredoeurópsky vplyv, zatiaľ čo na juhovýchode a juhu to hýri balkánskou a orientálnou pestrosťou. Cez územie dnešného Rumunska sa preháňali mnohé grécke, rímske, dácke, turecké, tatárske, ruské a bohvie ešte aké vojnové výpravy. Mnohé z nich sa už do vzdialenejších cieľov výbojných plánov /ba ani späť/ nedostali, naveky uviazli v tejto krajine... Aj so svojimi zvykmi a tradíciami. Nevravte, že takéto niečo môže nezanechať stopu na krajine a na pôvodných ľuďoch, ktorí v nej žijú...
My vnímame Rumunsko automaticky skrze spoločnú proletársku históriu. V našom vedomí sú to stále špinavé a usoplené biedne cigánčatá, žobrajúce popri vlakoch a na hrôzostrašných vozovkách, sú to stovky kilometrov nepohodlných ciest smerom k dovolenkovým destináciám... A tak len bez povšimnutia prebehneme v mysli /či na ceste/ cez mestá, mestečká a dediny bez toho, aby sme sa nejakým spôsobom konfrontovali s kultúrou a históriou, ktorá do určitej miery zasiahla aj hlboko do strednej Európy. Veď napríklad takmer celá naša pastierska terminológia pochádza z rumunčiny /bača, valasi, geleta, bryndza, kľag a mnoho, mnoho ďalších/.
Trochu priveľa na úvod. Primálo na pochopenie. Na Slovensku sa už koncom devätnásteho storočia zjavuje aj hlbší, takrečeno vedecký či skôr osvetovo-historický záujem o rumunské reálie či súvislosti. Rumunsko sa totiž na niekoľko rokov stalo domovom pre viacerých v Uhorsku prenasledovaných slovenských študentov /Ivan Krasko, Milan Hodža a iní/, ktorí sa kontaktovali s najvýznamnejšími predstaviteľmi rumunskej kultúry, ale aj politiky. No až príchod Češky Jindry Huškovej Flajšhansovej na Slovensko znamenal aj v tomto smere posun. Vybudovala totiž nielen základy kultúrno-spoločenských vzťahov medzi Slovákmi a Rumunmi, ale predovšetkým vychovala niekoľko generácií zanietených rumunistiek a rumunistov.
Myslím, že koleso histórie slovenskej rumunistiky sa v tomto období výrazne pohlo smerom dopredu. Vyšlo totiž základné dielo, ktorého absenciu sme výrazne pociťovali až do dnešných dní a bez ktorého aj akokoľvek kvalitné dielčie články a štúdie (historické, komparatistické či literárno-kritické) nemohli adekvátne prepojiť rumunský kultúrny a literárny kontext so slovenským. Na Dejiny rumunskej literatúry, ktorých autorkami sú Libuša Vajdová, Jana Páleníková a Eva Kenderessy /Vydal Anapres Bratislava 2017/ sa teda čakalo mnoho desaťročí.
Pokusov, náčrtov („nástinov“) dejín rumunskej literatúry bolo na Slovensku napísaných niekoľko a aj publikovaných ich bolo viac. Mimoriadne dôležité boli napríklad medzivojnové i neskoršie aktivity spomínanej priekopníčky rumunistiky na Slovensku pani profesorky Jindry Huškovej Flajšhansovej, no hlbší a cieľavedomý vedecký záujem o problematiku priniesli až jej žiačky Libuša Vajdová na pôde LVÚ SAV, o niečo neskôr Jana Páleníková na FFUK/ a potom aj žiačka vyššie menovaných Eva Kenderessy rovnako z LVÚ SAV. Treba priznať, že ich vstupom na scénu sa výskum výrazne sprofesionalizoval a ich výstupy prinášali nielen nové otázky, ale aj nové riešenia.
Libuša Vajdová, Jana Páleníková a Eva Kenderessy svoje výskumné aktivity sústredili na vytvorenie monumentálneho diela, akým sú tieto práve vydané Dejiny rumunskej literatúry. Sotva by som si však mohol dovoliť nejaké odborné poznámky a tobôž už výhrady voči tomuto textu. Okrem iného ma limituje aj to, že odborne na to nie som celkom spôsobilý, ale hlavne - tento tvorivý počin autoriek úprimne až nekriticky obdivujem a považujem za vzácny, veľmi dôležitý a fundovaný. Slovenskú rumunistiku posunul výrazne dopredu.
Vysoko treba hodnotiť aj fakt, že v tomto diele priestor dostala aj literatúra, ktorá vznikala a vzniká v Moldavskej republike /Besarábia/ a aj v období sovietskej okupácie krajiny zostala duchom stále literatúrou rumunskou...
Nedá mi, aby som na záver ešte nespomenul jednu literárno-historickú súvislosť. V roku 1974 vyšli prvé dejiny slovenskej literatúry v zahraničí, ktorých autorom je zahraničný literárny vedec. Napísal a vydal ich vynikajúci rumunský slovakista Corneliu Barborica /umrel pred necelým rokom a slovenské médiá takmer vôbec nemali záujem informovať o tom/ Je zaujímavé, že aj on vychádzal z rovnakých pozícií ako naše autorky: Dejiny majú reflektovať oba kontexty, ten, z ktorého vychádza, aj do ktorého vstupuje. Môže to byť obohatenie pre oba kontexty. Barborica v tom čase ignoroval tendenčnosť a dobovú deformovanosť slovenskej literárnej histórie a napísal hodnovernejšie dejiny než boli tie oficiálne vydávané a prijímané, vychádzajúce od slovenských autorov. Barboricove dejiny boli totiž jediné dejiny slovenskej literatúry, ktorých „platnosť“ neutrpela ani po spoločenských premenách v roku 1989. Spomínam to preto, že popri výnimočnosti a popri kvalitách Dejín rumunskej literatúry od autoriek Libuše Vajdovej, Jany Páleníkovej a Evy Kenderessy považujem toto dielo aj za akýsi – prepáčte za výraz – vyrovnaný dlh…
Rád by som poznamenal, že čerstvo vydané Dejiny rumunskej literatúry považujem za doteraz najvýznamnejšie dielo slovenskej rumunistiky. Dozvieme sa všetko potrebné o literatúre, ale aj o duchovnom /a nielen duchovnom/ vývine národa a krajiny.
