Pravdepodobne by som sa už k blogovaniu ani nevrátil, ale udalosti človeka niekedy predsa len vytočia a zmenia rozhodnutia. Nie sú to vážne veci, iba také taľafatky. Napríklad nedávno:
Vyjdem pred bránu činžiaka a vykročím smerom k autu. Takmer stúpim do niečoho obrovského, rozsiahleho ako kovbojský klobúk. Parafrázujúc vrodenú slušnosť a taktnosť nášho pána prezidenta, nazval by som, že ten klobúk bolo vlastne .ovno. Psie. Skrátka psí exkrement, ako by zas na rozdiel od pána prezidenta hovorila odborná verejnosť. Zanadávam si rovnako ako desaťtisíce, ktorým sa zázrakom podarí vyhnúť sa podobnej kôpke a tisíce takých, ktorí nemali to šťastie a do toho „klobúka“ stúpia. Nielen vedľa môjho auta, kdekoľvek. Lebo celé mesto, všetky ulice, chodníky, detské ihriská i parky, všetko zelené i kamenné je zahnusené psím trusom...
Aj preto sa neviem vynačudovať: Pred parlamentom na hradnom vŕšku v Bratislave sa už nepremávajú len odborári, ale nedávno sa zhromaždil aj iný neveľký protestujúci davík: Rôzne osobnosti, individuality či indivíduá zo psieho života s vytrvalosťou buldoga či zúrivosťou hodnou rozvášneného pitbulla alebo bullteriéra protestovali za nadľudské práva pre svojich maznáčikov voči poľovníctvu. Pousmial by som sa nad príčinlivosťou a horlivosťou, akurát ma trochu zaskočila neadekvátna zúrivosť až nenávisť psovimilých milujúcich...
Predosielam – nie som poľovník. Do veľkej miery mi dokonca bývalo nesympatické ich kastovníctvo, akási spoločenská nadradenosť. Na druhej strane vnímam poľovníkov jednoznačne ako spolok, v ktorom sa združuje priveľa slušných ľudí na to, aby ich úplne hlúpo osočovala nejaká hysterická ženská, vyhlasujúc ich za nepriateľov psov, vrahov, ktorí zabíjajú nielen ľudí, ale dokonca poľovnú zver a najmä psy, ktoré len na desať metrov odbehnú od svojich majiteľov (hahaha)... A neviem čo ešte. Je to nespravodlivé. Lebo vzťah poľovníkov voči psom je čestnejší a zodpovednejší než vzťah obrovskej väčšiny „psíčkárov“ k svojim miláčikom. Starostlivosť o psy zohráva totiž v aktivitách poľovníkov mimoriadne dôležitú úlohu a môžeme si byť istí, že poľovné psy neohrozujú ľudí na uliciach, nezanechávajú svoje výkaly na chodníkoch, detských ihriskách alebo pieskoviskách. Nie kvôli tomu, že by im to bolo neprirodzené, ale aj kvôli zákonom predpísanej zodpovednosti poľovníka za výchovu a skutky svojho psa.
Viem, trochu som prehnal, ale nie veľmi. Úbohé zviera naozaj nemôže za nič. To ľudia sú zodpovední za jeho nezodpovedné činy. Rozdiel medzi obidvomi skupinami je iba v tom, že „psíčkárov“, ktorí so zdvihnutou hlavou kráčajú popri svojich bárskde kadiacich miláčikoch, je snáď 90%. Iste, aj medzi poľovníkmi sa nájde sem-tam jeden, ktorý s pôžitkom zastrelí zatúlaného psa a sem-tam, bohužiaľ, aj človeka.
Urputný nátlak na zákaz poľovníctva zo strany „chovateľov“ psov vyvolal vo mne otázku, či by nebolo jednoduchšie a užitočnejšie zakázať nekontrolovateľný voľný chov psov a potom by nemuseli poľovníci strieľať zatúlaných, prírode škodných a človeka ohrozujúcich psov. Či by nemal každý, kto chce chovať psa, prejsť podobne ťažkými skúškami, ako napríklad poľovníci alebo rybári. Lebo aj pes v rukách nezodpovedného šarlatána je nebezpečnou zbraňou. Rovnako ako samopal či puška. Veď koľko ľudí prišlo už o život následkom beštiálneho útoku rozzúrených psov...? A koľko ich skončilo s nepríjemnými zraneniami od rozzúrených psov.
