Šuchtám sa dolu Poštovou od podchodu smerom k Námestiu SNP. Teda v Bratislave. Na rohu Obchodnej sa mi do cesty čosi postaví. Hľadím: obrázok. Krásny, farebný obrázok, aký dokáže namaľovať len Jan Vermeer, pred ktorého obrázkami som iba pred pár dňami nemo a takmer aj bez dychu postával: Krásna dievčenská tvár, preduchovnený pohľad (ale klasik by predsa len dodal, že v očiach mala chamajdičky), ktorý je upretý nevedno či do budúcnosti alebo do nastávajúceho okamihu, no skrátka krásne a vzrušujúce... Akurát v tom živom výjave je viac sexepílu ako vo Vermeerovi a preto je živý obraz zrejme ešte vzrušujúcejší. Okamžite ma zamrzí, že toto síce dokážu zaregistrovať moje oči, nie však telo. Teda moje telo.
„Prosím vás, neviete mi povedať, či niekde tu nablízku nie je nejaká lekáreň?“ osloví ma obrázok.
Nielen krásna, aj slušná, vravím si. „Ak by ste sa rozhodli sprevádzať ma najbližších sto metrov, dovediem vás priamo k pultu,“ pokúšam sa byť duchaplný. Po pár metroch spoločnej chôdze však cítim, že niečo by bolo treba povedať, aby reč nestála. Keďže - pokiaľ ide o mňa, stáť môže už iba reč.
„A myslíte si, že bude otvorené?“ preruší dievča moje úvahy. „Aj ja si idem po lieky, takže určite by malo byť otvorené,“ odpovedám. Po krátkej pauze opäť podľahnem vlastnej duchaplnosti: „Nie je škoda pchať do takého krásneho tela lieky?“ Dievča sa náznakom začervenalo a vôbec som si nie istý, či ma nepokladá za starého chlípnika... Akoby mi chcela naznačiť, že určite to nie sú lieky, čo sa bude pchať do krásneho tela: „Ja si musím kúpiť antikoncepciu. Myslíte, že naozaj bude otvorené?“ dodáva nedočkavo.
V lekárni si z dvoch radov vybrala ten druhý. Keď som odchádzal s veľkou igelitkou liekov na udržanie pri živote takmer všetkých mojich orgánov, ešte sme sa na seba pozreli a usmiali sme sa na znak vzájomného porozumenia. Rehoľná sestra za pultom, dúfam, nemala žiaden etický problém s tým, aby vydala liek na pribrzdenie istotne zdravej a nedočkavej maternice, netrpezlivo čakajúcej na opojný impulz na oplodnenie...
To vám poviem, úbohý Holanďan Jan Vermeer by mal zložitý problém namaľovať tú krásu tela, plameň duše a ešte aj horiacu a chtivú vášeň v očiach.
A pokiaľ ide o mňa – to, čo videli moje oči, telu sa už ani len neprihováralo...
