Na prvý dojem by sme si mohli predstaviť, že prijatie zákona o Caligulovom koňovi by mohlo byť anomáliou, ale po dvoch tisícročiach môžeme konštatovať, že rímskym senátom neprijatý zákon, ktorý mal koňa menovať za konzula, nebol o nič nedemokratickejší než súčasný zákon o rekvirácii pozemkov, ktorý schválila NR SR... Možno by nebolo od veci udeľovať sošku Caligulovho koňa (v realizácii akad. sochára Jána Kulicha) nevýkonným poslancom ako i výkonnej moci...
Aj preto s akousi hrôzou a zdesením prechádzam okolo rôznych pomníkov. Vladári, generáli na vysokých podstavcoch odvážne hľadia smerom k zajtrajškom, niekedy hrozivo dvíhajú meče, či rukami ukazujú (skôr ďobú) kamsi pred seba a neviete či je to smer dopredu alebo sa tým smerom má ktosi kamsi pratať. Dokonca ani nie vždy je jasné, či ten prst v skutočnosti ukazuje s(S)mer alebo iba hrozí tým pod piedestálom...
Ani to by však nemusela byť tragédia. Zväčša vieme, že ten kus bronzu či kameňa predstavuje toho alebo oného, niekoho s konkrétnym menom, konkrétnu osobu, ktorá vykonala niečo. Pravda, neraz sa ľudstvo až po dlhom čase dozvie, že kamenný hrdina síce nič nevykonal, ale zato niečo spáchal a potom dochádza nielen k rúcaniu ideálov, ale najmä búraniu pomníkov. V tom je vlastne aj celé nebezpečie stavania pomníkov, že vďační a početní potomkovia po niekoľkých desaťročiach postavia idiotovi pomník.
Najradšej zo všetkých mám panovníkov na koňoch. Tam mám aspoň istotu, že ten kôň bol slušný človek... Nuž ale kde už na Slovensku, kde sme nemali kráľov a cisárov, nájdete poriadneho koňa? Bol síce donedávna taký jeden v Stupave - ale nevedno, či bol viac zdeformovaný kôň, na ňom sediaci kapitán Nálepka alebo sochár – klenot socialistického realizmu. Alebo ideológia, ktorá vytvorila, koňa, hrdinu i sochára...
