Boli časy, keď sa mi strašne žiadalo demokracie. Závidel som národom a krajinám v susedstve, kde sa ľudia v snemoch alebo aj v krčmách dohadovali o tom, ako by mal štát a spoločnosť vyzerať, keď z desiatok možností sa vyberala akože najlepšia, o ktorú sa preli, hádali do krvi. Skrátka, mali pocit, že rozhodujú. U nás si len tak pritakávali, poslanci v parlamente sa mali radi, usmievali sa na seba, nasledujúci rečníci s pochopením prijímali slová predrečníka, s ktorým vždy súhlasili, skrátka, všetko bolo jasné a v pohode: Jednému vždy dali do rúk papier, ten to preslabikoval, (hoci v posledných rokoch socializmu dokázal dokonca už aj súvislo prečítať), ostatní mu zatlieskali, že sa mu to tak pekne podarilo predniesť, potom všetci zdvihli ruky, znova zatlieskali, a keďže to tak dobre dokázali, oddane a veselo si zaspievali internacionálu. Bolože to bývalo veselostí v tom starom dobrom parlamente, v socialistickom parlamente...! Ako rozsvietené hallowenové tekvičky sa vznášali ich hlavičky nad parlamentnými lavicami: prázdne a rozjasané. Dôležité však bolo, že ani boľševik nenechával nič na náhodu a vopred už nielenže kalkuloval, ale aj vedel, koľko poslancov a dokonca aj ktorí poslanci menovite majú hlasovať za a ktorí proti návrhu vlády. Je fakt, že už aj vtedy vláda vždy a všetko vedela. Nie, nemal som pocit, že by ten parlament bol zlý, skôr som si myslel, že neexistuje.
Zato dnes je situácia iná, možno povedať – rozvinutejšia. Viem, že parlament existuje. Cítim to aj fyzicky bolestivo. Nepýtam sa síce, pre čo existuje, ale skôr proti komu alebo čomu, ak chcem položiť zmysluplnú otázku.... Ako babylonská veža sa začalo pred takmer štyridsiatimi rokmi budovať v ňom demokratické a tolerantné politické prostredie. Do parlamentu sa mohol dostať v zásade každý a preto sa tam dostal skutočne hocikto i kde-kto. Keby sa dnes Calligula rozhodoval nominácii svojho koňa do poslaneckých lavíc, prinajmenšom by aspoň zaváhal: aby tam nezdegeneroval. Myslím ten kôň v parlamente. Niet sa čomu čudovať, veď dnes by sotva ktorý žrebčín riskoval svoju dobrú povesť kvôli akýmkoľvek vzťahom či spolupráci s parlamentom. Skrátka, asi by nepustil inteligentného koňa do natoľko nekonského prostredia.… Alebo by tam dosadil celý žrebčín…!
Musím sa priznať, že najviac, čo mi v našom parlamente chýba, je nevyváženosť, zmätky a zlá organizácia. Pokiaľ mi len siaha pamäť, organizátorom sa nikdy nepodarilo zladiť parlamentné stretnutia tak, aby sa tam naraz stretol kompletne celý parlament. Zatiaľ je to zakaždým tak, že keď sa na jeho pôde stretnú poslanci (okrem Calligulovho koňa), nestíha na ten istý čas tam dobehnúť aj rozum. Keďže rokovať sa musí, začne sa rokovať aj bez účasti rozumu, ba väčšinou sa rokovanie tak aj skončí – bez rozumu. Keď sa potom takéto rozhodnutia a ich nositelia medializujú rok, dva, desať či päťdesiat, prestane sa vnímať nielen ich nezmyselnosť a bezduchosť, ale po desaťročiach možno začneme nositeľov hlúposti velebiť ako národných hrdinov a samotnú hlúposť ako národnú pozoruhodnosť. Môže sa teda stať, že po jednom – dvoch storočiach vďačný národ postaví pomník idiotovi a vyhradí mu vo svojom kalendári pamätný deň, ak nie priamo deň pracovného pokoja. Napríklad. Lebo na to už rozum nemá spätný dopad. Robert Fico napríklad má nateraz odhlasovanú celoživotnú rentu a kým sa podarí rozumu doraziť do parlamentu, možno ho zahrnú aj do ústavy... Ako prírodnú pamiatku, to tiež ako napríklad. Možností je nepreberné množstvo, ale hlasovať sa bude až na septembrovom zasadnutí...
Keď potom líder parlamentu zaerdží koniec, poslanci sa s pocitom dobre vykonanej sabotáže rozchádzajú do svojich domovov a medzi svojich voličov. Možno práve v tom okamihu do vyprázdnených parlamentných priestorov dorazí omeškaný rozum, ktorý už nijakým spôsobom nedokáže ovplyvniť ďalší vývin. Na pomoc mu síce príde aj zneuctená morálka, ale tá v tomto prostredí... to je už skutočne iba na smiech. Lebo len víťaz môže všetko, podmienkou však je, že víťazom nesmie byť rozum a morálka už tobôž nie.
Slovenský parlament zanovito zasadá. Zadky a ruky, rozhodujúce to elementy slovenskej politiky, sú na svojich miestach. Nemá to však hlavu, možno aspoň pätu, tá je dosť nízko. Nie, hlavu štát asi ani nepotrebuje, zvolíme si zadok štátu...
