Medzi prvými z “významných“ skutkov po vzniku SR v roku 1993 bol únos syna prezidenta Slovenskej republiky. Takže keby medzi zakladateľmi vytúženého samostatného štátu nebolo aj zopár slušných ľudí, tak si musí človek myslieť, že ho vytvorili lotri.
31. augusta uplynulo 30 rokov od „samoúnosu“ Michala Kováča mladšieho a následne aj s tým spojených vrážd, teroru a ďalších špinavostí!) Je to jeden z najťažších batôžtekov bezcharakternosti slovenskej justície, najmä však slovenského svedomia, pokiaľ také niečo existuje...
A tak sa mi to ani nechce zdať, no skutočne ubehlo ťaživých tridsať rokov odvtedy, keď mladý a pomerne čerstvý a ešte novotou páchnuci štát, pokiaľ to možno tak nazvať, natvrdo predviedol, čo asi stálo za (alebo pred?) motívom jeho stvorenia a že najviac práce pri jeho „zakladateľstve“ odviedli lotri, mystifikátori aj zlodeji slovenských dedovizní i dejín, kým tí druhí poslúžili ako komparz a tí tretí ako „zradcovia“... Teda tí, ktorí nahlas upozorňovali na to, čo sa potom aj skutočne stalo...
Z celej koncoaugustovej ságy 1995 sa do dnešných dní teda preniesol viac–menej len púhy záznam o skutku z historických záznamov. Večne živá zostala hanba, ktorá však ľuďom bez hanby a svedomia až tak veľmi nikdy neublížila. Áno, v septembri sa síce zjavilo zopár pietnych článkov, pripomenutí, výkrikov do tmy. Pavel Dobšinský, vzácny slovenský klasik a rozprávkar, by si možno spolu s nami povzdychol: „Či jesto pravda na svete?“ A či bude pravda na svete? Ale asi ťažko by bolo pozitívne odpovedať na jeho otázku. Načo by komu bola?
V mysli som sa teda vrátil tridsať rokov dozadu, keď ma niekedy v septembri 1995 na mojom bukureštskom pracovisku navštívil akýsi štátny tajomník, už ani neviem z ktorého ministerstva, podal mi ruku i pomerne objemný balíček slovenských novín (pochopiteľne Koridor alebo Republika alebo niečo podobné): „Prečítajte si, pán veľvyslanec, čo vyvádza kreatúra, ktorú reprezentujete! A to je vraj prezident...! Perfídnosť, čo!? Uniesť si vlastného syna a zo seba spraviť obeť, no veď uvidíte, len si prečítajte...“
Dlho som potom rozmýšľal, či taký hlúpy med zi nimi je len tento alebo aj on vie svoje a je iba úprimne bezcharakterný. A čo tí ostatní veriaci, ktorí uverili? Ktorí v pravej chvíli vykrikovali – ukrižuj! Nie však zločinca! Toho ochraňuj…!
Keď potom neskôr prvý prezident Michal Kováč začiatkom roka 1998 skončil vo svojej funkcii, pred prezidentským (Grassalkovičovým) palácom v Bratislave sa diali veci! Na palácovom nádvorí podupávalo družstvo gýčovitých panáčikov-vojačikov v slávnostných uniformách, dupali ako králiky. Surmili surmity, ozývali sa povely, vojenská hudba rezko vyhrávala, mlátili do činelov a bubnov – prvý slovenský prezident, mimochodom prezident – martýr, končil vo svojej funkcii a svoje právomoci odovzdával do rúk – prepytujem – Vladimírovi Mečiarovi, ktorého by mi bolo ťažko označiť nejakým nežalovateľným pomenovaním. Zámocké nádvorie je zaplnené ďalšími papalášmi, je tam teda nielen Vladimír Mečiar, ale aj takmer s ním identický Ivan Gašparovič, ktorý ako šéf parlamentu neraz predviedol, že sa zo slovenskej ústavy dá bez akejkoľvek námahy spraviť zvitok toaletného papiera, ďalej Augustín Marián Húska, atakďalej atakďalej, jeden lepší ako druhý, pravdaže – nechýbal ani do gúľ kopajúci šéf SIS-ky Ivan Lexa, takmer Ironman svojej doby, rôzni ministri a obrovský komparz ďalších spoluvinníkov. Boli tam vari všetci do jedného, ktorí predstieraním túžby po pravde a historickej spravodlivosti zlikvidovali pred časom seriózne fungujúci československý štát a po „pirátsky“ si vytvorili štátny útvar na svoju podobu. Možno len pre tento dnešný sexi okamih oslavy diabolského „víťazstva“ na zámockom nádvorí, vyvolávajúci takmer davové ejakulácie do krajnosti nadržaných aktérov.
Spoza zámockého plota dianie sledoval dav zvedavcov. Keď dozneli reči, Michal Kováč sa pohol podať ruky lúčiacim sa členom vlády a prítomným predstaviteľom. „Neberte hov.á do rúk!“ zakričal ktosi z davu. A hlas z davu spoza palácového plota ešte zopárkrát zaskandoval. Neviem, či si to vôbec všimol aspoň niektorý z tých, ktorí síce s nevôľou (no celkom isto s úľavou) prijímali podávanú ruku, či sa aspoň ktosi z nich pri tom výkriku strhol, a či sa aspoň v niekom z nich trochu pohlo aj svedomia.
A Michal Kováč len chladnokrvne pokračoval, s gráciou bral do ruky ten trus, každému z nich sa pozrel priamo do očí, vedomý si toho, že on odchádza čistý a títo...
Michal Kováč napokon odišiel, na nádvorí prezidentského paláca však aj naďalej zotrvali lotri slovenskej histórie i slovenskej súčasnosti (ktovie, či nie aj budúcnosti), ktorí sa bez meškania rozbehli do komnát paláca sebe udeľovať amnestie a písať nielen nové zákony, ale zaznamenávať aj hrdú novodobú „históriu“ slovenských lotrov-zakladateľov!
Takže tak. Ako vravím, historický zločin sa príliš skoro stal viac-menej lakonickým záznamom v dejinách; nie je to už nič, čo by „žilo“. Je však skutočne už všetko pochované? Justícia je slepá, hluchá a celkom taká ako jej ostatné údy: Bezcharakterná. Len tých pár pietnych článkov, pár povzdychov po tridsiatich rokoch, akoby výkrikov do tmy, akoby chceli len naznačiť: aj horšie bude…
Najmenej tridsať rokov si kladiem takú smiešnu otázku, prečo vlastne sa „mladý štát starých Slovákov“ nazýva Slovensko a prečo nenesie meno po svojich lotroch zakladateľoch – Lotrinsko?
Viem, viem. To už bolo obsadené...
P.S.
Úprimne blahoželám Čechom k sviatku, ktorý je pre mňa stále dôležitým sviatkom. To dnešné Česko je predsa druhou izbou môjho domova,,,
