Keď si uprostred sparného leta roku 1992 jeden český a jeden slovenský politický pošuch, povzbudzovaní svojimi pappenheimskými, zasadli do tieňa košatého brnianskeho stromu, napľuli si do dlaní (a ľuďom do ksichtu), povedali si, že tak teda 1. januára, tľapli si a bolo vymaľované, bolo rozhodnuté! Národní „rekovia“ práve vtedy do sýta naplnili „odveké túžby“ českého a slovenského pracujúceho ľudu. Moje nie. Rozhodli dokonca o tom, že ja, svojím spôsobom tiež pracujúci ľud a pracujúca inteligencia chcem to, čo nechcem; ako by novembrové štrnganie kľúčmi bolo bývalo len akousi prestávkou pre „srandu králikov“ a nie hlbokou či čistou spoločenskou premenou. Ich cieľom pravdepodobne teda ani nebolo vytvoriť štát nový, ale hlavne rozbiť štát existujúci. Keď som si to preložil do slovenčiny, naľakal som sa; veľmi som sa bál, že to so Slovenskom a najmä jeho ľuďmi dopadne tak, ako to aj dopadlo. A vývin sa natoľko poponáhľal, až po nejakom tom desaťročí aj pán prezident Kiska musel skonštatovať, že to, čo sa nám za desaťročia vykľulo, je vlastne mafiánsky štát.
Možno som precitlivelý. To „národné“ vrenie som sledoval s napätím a z obďaleč – z Bukurešti, kde som vtedy pracoval. Hlavne so značnou nevôľou: Nemohol som sa zbaviť myšlienky, že toto bol druhý historický pokus o niečo, čo sa už raz pred polstoročím nevydarilo, ale hlavne, že tí ľudia, čo stáli za jedným aj druhým pokusom sa podobajú na seba ako vajce vajcu … (Akurát dnes sa nearizovalo, ale privatizovalo.)
A čo s tým má Venezuela?
Po mojom poslednom televíznom vystúpení v rumunskej televízii, v ktorom som sa mal vyjadriť k súčasnému vývoju a rozpadu ČSFR, zatelefonoval mi veľvyslanec Venezuely: ,Pán kolega, pokiaľ by ste to potrebovali, demokratická Venezuela má pre vás otvorené dvere...!' povedal. Pravdaže, Pánboh zaplať, nepotreboval som. Závidel som však môjmu venezuelskému kolegovi, že má možnosť niečo také hovoriť v mene svojej vlasti…
Hádam zakaždým na Nový rok si spomeniem, že demokracia je veľmi krehká kvetinka, ktorá ľahko môže zmrznúť, hoci vonku je horúco… Alebo hoci ak príde nejaký červený barbar a bude po nej bezohľadne šliapať...Mám taký pocit, že od tohto Nového roku si budem v tých nasledujúcich nových rokoch (pokiaľ sa dožijem) klásť otázku: Už aj tí Američania sa načisto zbláznili?
Pripomeňme si ešte na záver skvelú reportáž Sama Chalupku z dnešného Slovenska. Aká je teda jeho podoba: „A čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo.“ Ak by sme aj v budúcnosti dovolili rovnako riadiť život okolo nás, a išli by sme po rovnakej ceste a s rovnakými vodcami, budúcnosťou sa stane minulosť. Ba možno najprosperujúcejším jej biznisom sa stane pohrebníctvo… Kvalifikovaných odborníkov na to máme dostatok!
Aby ste mi rozumeli: toto nemala byť úvaha o mojom vzťahu k 49 035 km2 územia, ani k päť a pol miliónom obyvateľom. Nie, veď toto je moja vlasť a toto sú moji rodáci. Toto by chcelo hovoriť o pochybných „maliaroch“, ktorí maľujú a rozširujú pochybný „portrét“ – karikatúru nášho sveta. Toto mi však dennodenne pripomína, že z akejkoľvek serióznej, dnes ešte demokratickej krajiny, je prechod do pustého sveta teroru celkom plynulý. Ba zákonitý.
