Je to taký polosmutný príbeh: Ambiciózny mladý muž, ktorý len – len že prekročil najlepšie ženské roky, všetky svoje sily vynakladá v prospech verejného blaha. Nie, prosím, nehľadajte v tom ani kvapku irónie. Ján Hrčka bol niekoľko rokov starostom najväčšej bratislavskej mestskej časti – Petržalky, ktorá sa „pod jeho rukami“ zveľaďovala a skvalitňovala. Pravdaže, so škrabancami, aj so vzájomnými nedorozumeniami, s primátorom napríklad si poriadne liezli na nervy a dosť často to medzi nimi iskrilo. No keď by už tá iskra mohla prerásť do plameňa, zakaždým sa našiel hasiaci prístroj... Prevážil napokon verejný záujem. Ono je to totiž ťažké, jeden je budovateľ a druhý „skrblík“. Môžu sa aj nestretnúť v predstavách, každý môže inak ťahať pílku... Jeden chce čihí, druhý hota. Jeden stavať, druhý sporiť, bohatnúť...Mierne ma mýlilo, že ten Hrčka to robil akože najlepšie zo všetkých, on sa vlastne ani nemýlil, zatiaľ čo Vallo to zakaždým robil len najlepšie, ako vedel. On sa možno niekedy dokázal aj zmýliť a síce nerád, no on to dokázal aj priznať, že sa pomýlil, keď sa pomýlil...
Dobre lebo nebárs, povedal by Pavol Dobšinský. Stane sa, že aj starosta stúpi do… Niekedy aj veľmi. A v tej chvíli sa mu všetko prevráti. Faktom je, že Ján Hrčka bol zanieteným ba aj kvalitným starostom, kde-čo vybudoval, kde-čo zachránil, kde-čo ušetril. A čo všetko ešte naviac plánoval do budúcnosti Petržalky…! Ba možno si naplánoval rozdať si to v primátorských voľbách. A napokon to dopadne tak, že všetko jeho doterajšie úsilie sa hodnotí v úplne inej polohe.
Zrejme zostane smutným paradoxom, že spolu so zlodejom sa v jeho tieni ocitol aj starosta Hrčka. Možno príliš uveril, možno bol príliš sebaistý, že má všetko pevne pod palcom, veď je najlepší medzi starostami... Nemožno však pochybovať, že starosta Hrčka zlyhal, keďže zlyhal úrad, ktorý vedie. Na druhej strane však osobne si veľmi cením, že sa postavil tvárou v tvár k problému a napriek akémukoľvek prípadnému nutkaniu zbaviť sa viny dokázal prevziať tú časť zodpovednosti, ktorá mu prináleží a na funkciu starostu rezignoval. Nie, nevnímajme to ako prejav hrdinstva alebo nebodaj martýrstva, demisia je v takomto prípade elementárna povinná jazda tam, kde existuje elementárna morálka. Ján Hrčka si ju splnil do bodky a tak sa mi žiada dúfať, že raz, keď sa znova bude chcieť vrátiť tam, kde bol, nebude klopať na zadné vrátka... A jeho príbeh a prípad by mal slúžiť aj poučiť. O zlyhaní. Aj o cti...
