Potešila táto skvelá správa, lebo kto mohol alebo chcel, stretol sa tu s autentickou slovenskou tvorivosťou spoza hraníc, ktorá vzniká možno v uvoľnenejšom, napriek všetkému aj v prajnejšom ovzduší než hornozemská, ktorá je v situácii, v akej je. Aj napriek tomu, že vzniká v „cudzom svete“.
Možno by to potrebovalo širšie vysvetlenie. Tento užitočný kultúrno-vlastenecký počin Slovákov z Rumunska, Maďarska a Vojvodiny do istej miery vkĺzol do tieňa malicherných aj neprajných provokácií a šarvátok, ale hlavne nepochopiteľných krokov a rozhodnutí, o ktorých sa diskutovalo ďaleko viac a zápalistejšie než o porozumení alebo umení. A tak, zostáva mi iba čudovať sa, že žiadna z „dotknutých“ krajín nevznáša protesty proti tomu, že akísi občania reprezentovali a propagovali u nás Dolnú zem a nie štát, z ktorého prichádzajú...
Aby sme si však čo-to o veci aspoň naznačili, o čo nám ide: Dolnozemskí Slováci sú takí Slováci, ktorí sa pred nejakým tým storočím z chudobných Horniakov (po maďarsky z Felvidéku) vybrali na púť na žírnu Dolnú zem (po maďarsky Alföld) za prajnejším bidlom a žijú tam podnes, až kým nepomrú… vraví sa v rozprávkach. Teda na Dolnej zemi, ktorá sa pred rokmi tiež rozparcelovala na zopár ďalších štátov a spolu s „Felvidékom“ sa stala úplne príkladným miestom pre budúce nedorozumenia.
No štáty okolo Hornej či Dolnej zeme sa menili a vyvíjali stále, rovnako ich mená, názvy i hranice štátov. Národy sa ocitali za alebo pred ich hranicami: Podľa toho, akým smerom to aktuálni politici domrvili. Dalo by sa povedať, že nikto si nemohol byť celkom istý, kde sa presne nachádza alebo kde sa nachádzať bude. Skrátka, ako to už v týchto končinách býva, ak si večer zaspal v jednej krajine, nebolo isté, či sa ráno nezobudíš niekde celkom inde.
Neviem, kto každý a akým smerom sa v probléme s Alföldom alebo Felvidékom angažuje. Mali by to byť historici. No faktom zostane, že tieto pre nás tak rozporuplné a „urážlivé“ miestne výrazy, na ktoré sme takí precitlivelí, aj naďalej zostali legálnou súčasťou maďarského jazyka; preto ani neočakávam, že by sa maďarská lingvistika (alebo spoločnosť) v najbližšom čase usilovala tieto termíny vyradiť zo svojho slovníka, len aby zadosťučinili slovenskému útlocitu. Musíme aj naďalej rátať s tým, že nielen opozičný Péter Magyar ale aj bársktorý iný Maďar bude behať po Felvidéku a podpaľovať nášho pána prezidenta. A poznanie intenzity maďarského vnímania empatie mi nedáva istotu, ba ani len nádej, že by akceptovali Pellegriniho vzdychy.
Hovorí sa, že na hrubé vrece ide hrubá záplata (alebo klin sa klinom vybíja). Je to síce dosť cynická úvaha, ale povojnové Benešove dekréty boli presne tou brutálnou záplatou, ktorou sa „látala“ príliš brutálna diera na vojnovom fašistickom vreci. Osobne mám radšej, keď je aj záplata kvalitná a vkusná. Ale vdychovať život už dávno mŕtvym Benešovým dekrétom a dnes v parlamente oživovať legislatívu v podstate na legalizáciu dedičného a smrteľného (kolektívneho) hriechu, je zvrátené. Ak v 21. storočí s takýmto zákonom svojím podpisom vyjadrí súhlas sám prezident…
Je mi trochu nepochopiteľné, aj ľúto, že v krajine, kde pomerne početní slovenskí „ľudomilovia“ rozbiehajú aktuálne spoločenskú diskusiu o možnosti aj potrebe omilostenia „prevychovaného“ beštiálneho mafiánskeho masového vraha Černáka a my začíname pritom „vdychovať“ dušu do zákona o kolektívnej vine. Benešove zákony umreli, odpočívajú v nepokoji. Neviem však, prečo potrebujeme oživovať ich ducha. Nechápem, aký môže byť dôvod na to, aby čo len spochybňovanie, uvažovanie o už dávno „nebohom zákone“ bola trestným činom.
