Je to tvrdá droga. Nie taká tá „zeleninová, z východu Slovenska, akú rozvážali a predávali po Slovensku či rovno po celej Európe vadalovci, černákovci alebo čongrádyovci či ďalší. (Hoci v konečnom dôsledku istá podobnosť tu existuje – droga je droga.) Vniká to do človeka nenápadne, iba tak, na ceste životom. Ale potom sa ho už drží, putuje skrz-naskrz celým človekom; kto raz ochutná, tomu zachutí; žiada sa mu viac a v stále vyšších dávkach. Droga, droga, viacej drogy! A rovnako - Moc, moc, viacej moci – tu sa neumiera na predávkovanie, ale na abstinenciu... Všetka moc! Neraz sa ukáže, že liečba závislosti od moci je v tomto druhom prípade menej účinná ako liečba z pervitínu, no navyše je aj celkom beznádejná. Lebo prv, ako by mal človek začať liečbu, musel by najprv úplne vytriezvieť: Moc a závislosť na moci sú vari najzničujúcejšou drogou.
Náš slovenský politický priestor je charakteristický tým, že jeho jednotlivé fázy neovplyvňuje natoľko prirodzený vývoj situácie, ale cieľ, ktorým je boj; a jeho výsledkom zas nie je víťazstvo, lež porážka. Nie je také dôležité zvíťaziť, ako poraziť súpera na hlavu; zneškodniť, zlikvidovať. Niet rivalov, sú iba nepriatelia. Víťazovi budú tlieskať babky-demokratky alebo od rozkoše budú do bezvedomia upadať na oslavách MDŽ...
A čo potom po neskoršej nevyhnutnej vlastnej porážke v tomto boji? Buď na psychiatriu alebo do opovrhovanej (opovrhnutiahodnej) izolácie, do „samotky“, kde si vytrvalo drhnú svoje krvavé a zlodejské ruky a usilujú sa zavrieť dvere pred vlastným svedomím. Ak nejaké majú. Takýto človek jednoducho neráta s tým, že cesta z čerešne dolu je nielen nevyhnutná, ale aj nevďačná. Napriek tomu, že čo len trocha vyvinutejší politik by nikdy nemal zabúdať, že keď sa už raz na tú čerešňu vytrepal, jedného dňa z nej bude musieť aj dole. (Ak z nej nezlezie dobrovoľne sám, strasú ho, spadne…)
Sú ľudia, ktorých treba vyhnať, lebo nepochopia svoju nadbytočnosť a tobôž už nie svoju škodlivosť. Neporozumejú, kedy sa stávajú prekážkou, brzdou. A sú takí, ktorí sa nakoniec vlastným pričinením stanú zvláštnymi figúrkami s nostalgickou túžbou po moci alebo zatrpknutými jedincami, ktorí svoj odchod od moci prežívajú ako zničujúce zneuctenie a niekedy sa dostanú aj ďaleko za hranice svojich najhorších predstáv o vlastnej úlohe nielen v dejinách ale aj na aktuálnej scéne… Urazená pýcha potom človeka často ukotví na celkom inom mieste, v celkom inej spoločnosti, než boli jeho najtemnejšie predstavy.
Po roku 1989 bolo síce na Slovensku pomerne veľa salónnych revolucionárov, no poskromne bolo takých, ktorí by dokázali kvalifikovane zasadnúť na komunistami uvoľnené miesta a štátnicky viesť verejný život. On – alebo ešte jeden-dvaja – mal na to predpoklady, dokázal nielen založiť politickú stranu, ale viesť aj štát. Dokázal si budovať nielen kariéru, ale vytvárať aj oponentov, dokonca aj nepriateľov. Nevedel si porozumieť s tými, s ktorými mal jedinú zmysluplnú možnosť meniť spoločnosť a budovať štát. A oni prestali rozumieť jemu. Nielen papenhajmskí, ale všetci...
Dobre lebo nebárs, vravia slovenské povesti. Všetci sme niekde inde a on je už niekde celkom inde. Jeho anabáza nabrala krutý smer – do pomyselného politického prepadliska. Málokto sa totiž dokázal stotožniť s cieľmi, ku ktorým smeroval on. Ak sa niekto hlási k predstavám o svete podľa Putina, alebo sa zaradí do zástupu ku Kotlebovi, je už zrejme za zenitom. Podporí ho v tom vari iba Hrdlička alebo Sulejmani z Komunistickej strany Slovenska. A možno ešte ďalších sto spoluprotestujúcich ľudí na Hviezdoslavovom námestí. Na Hviezdoslavovom, podotýkam, nie na NámestíSNP...
Niekdajší politický väzeň, väzeň svedomia a neohrozený bojovník rezignoval na svoje postavenie, snáď aj na presvedčenie, prenechal ho iným za príliš nízku cenu. Dnes sa usiluje zaujať svojou rozpornosťou, snáď až detinskou trucovitosťou či bizarnosťou. Akoby chcel zanovito predvádzať, že ho ktosi „presunul“ niekde inde, hoci on nechcel, tak kiš, kiš, hanba...
Napokon on aj je niekde celkom inde, akoby sa k tomu – viac mlčky než hlasne - hlásil. Možno sa mýlim a on naozaj je tam, kam vskutočnosti nepatrí. Je mi ľúto, lebo nerád ho tam vidím. A neviem si vysvetliť, či tam bol zahnaný alebo sa ta vybral sám. Podstatné je, že cesta, na ktorej sa nachádza, je zlá cesta... V každom prípade by som mal radosť, keby bol tu.
Aj preto nesmieme zabúdať, že nie každý, kto je chrabrým bojovníkom proti niečomu, dokáže rovnako zvládnuť svoje miesto aj v boji v mene niečoho. Nejeden z nich na vlastnej koži pocítil, že život je vlastne históriou vďaku a nevďaku...
