Plné cesty, plné ulice policajtov... Dávno ich nebolo vidieť tak veľa ako počas týchto veľkonočných sviatkov. Možno len na nedávnych a súčasných protestoch – Za slušné Slovensko. Ako vždy, aj teraz sa správali slušne, hoci vystupovali energicky. Svoju prácu, zdá sa, odviedli ozaj profesionálne. Možno práve len vďaka tomuto bolo na uliciach menej opitých a na cestách menej strašil alkohol za volantom. Mal som počas celých sviatkov taký v podstate povznášajúci pocit, že polícia ma nesleduje, ale stráži. To je nezaplatiteľný pocit! Tak ako kdekoľvek v krajinách civilizovaných a demokratických: Že vlastne o nič nejde, ani neviete o jej prítomnosti, iba vtedy, keď je to potrebné, zistíte, že polícia si robí svoj džob; a rovnako popri nej sa objaví v jednom šíku prokuratúra aj súdnictvo.
Sem-tam mi však mysľou prebleskne znepokojujúca otázka: Čo, ak sa to zvráti, ak si svoj džob konať nebudú a vsadia na nejaký nový džob, na akýsi vedľajší úväzok, na príslovečnú fušku…?
Bývali totiž obdobia, keď tých policajtov bolo na cestách a uliciach dokonca ešte viac než teraz a pritom som vôbec nemal pocit väčšej istoty. Naopak, vlastne akoby nás vyzývali, že sa nemáme na nich spoliehať. „Keď nás nezaplatí štát, zaplatí nás mafia!“ vysvetľoval nám obrovský transparent policajných odborov na Námestí slobody, ktoré mali masívnu podporu vtedajšej sociálne cítiacej opozičnej strany. Už vtedy bolo jasné, že o niekoľko mesiacov sa práve ona stane väčšinovým vlastníkom nielen moci, ale aj slovenskej polície. Ak si dobre pamätám, bolo to niekedy na jeseň roku 2005. Od toho okamihu prestali chrániť, ale vyhrážali sa, dávali najavo, že majú navrch; lebo poznajú nielen svoju cenu, ale kde-čo sa im donieslo aj o štedrosti mafie… A viacerí z nich to aj celkom rukolapne predvádzali a prechádzali akosi celkom prirodzene priamo do lepšie platených služieb demonštratívnych sponzorov. Policajti síce sem-tam zlyhali /zaplatila ich mafia?/, nie však polícia. Boli to síce policajti, ktorí chvíľami prebehli na druhú stranu zákona, stále však existovala nádej, že nejde o systém, ale o živelné zlyhania...
To, čo ma v tejto súvislosti prepadlo, nie je skepsa. Robili to predsa /a možno aj stále robia…?/ v duši s úmyslom pretrvať a prežiť, v praxi si niesli objednávku na zahladenie stôp.
Vidím urazené hysterické tváre, plné strachu pred neznámou budúcnosťou. Vidím ruky, ktoré jedna druhú umývajú a stále sú pritom špinavé. Vidím nehasnúcu túžbu po návrate hore, čo najvyššie. Za každú cenu, aj za cenu povesti polície... Keď si pripomeniem nedávne hysterické vykrikovanie Roberta Fica o chystanom prevrate proti nemu a jeho vláde, obávam sa, že to nebolo iba choromyseľné podozrievanie, ale skôr presne sformulované vyhrážky SMERom k budúcnosti…
Sviatočná všadeprítomnosť policajtov mi bola tak trochu prísľubom, že táto masa bude rozumieť vždy a všade, čo je to zákon, ktorý majú chrániť, ktorého majú byť zárukou. Chcem veriť, že nebudú aktívni pri prevratnom /prevratovom/ návrate tých, ktorí museli, Pán Boh zaplať, odísť od nás, hoci tak veľa chceli ešte pre naše dobro urobiť...
