Je to paradox, lebo bársktorý Slovák si dnes môže do-voliť mať v kuchyni inteligentnú varnú dosku. Pritom však Slovák ako taký (teda ako mladý národ ešte mladšej krajiny) za celé desaťročia si nedokáže vymyslieť a z-voliť napríklad inteligentného premiéra. Najnepríjemnejšie na tom je, že aj samotná ponuka na premiérskom trhu je podpriemerná, takže asi by bolo veľmi predčasné očakávať, že by sme našli medzi nimi premiéra s inteligenciou na úrovni varnej dosky: takého, ktorý by mal v sebe zakódované, kedy sa má zastaviť, kedy už nesmie ďalej, kedy je jeho najužitočnejšou aktivitou nečin. A keby sme po namáhavom hľadaní napokon takého aj našli, my si toho inteligenta na úrovni inteligentnej varnej dosky nezvolíme, lež toho druhého. Povedzme, Matoviča.
A čo by človek – v našich reáliách – za to dal, keby si mohol byť istý, že premiér jeho vlády siahol aspoň na úroveň inteligencie varnej dosky? Lebo inteligencia varnej dosky spočíva prinajmenšom v tom, že pozná moment, ktorý už ďalej nepustí a kedy treba zastaviť, teda s trochou falošného pátosu by sa dalo povedať, že dovidí aj za roh. Zatiaľ čo Matovič za roh nedovidí, dokonca ani pred seba nie; on vidí non-stop len červenú plachtu pred sebou. A za sebou - v jednom šíku aj pomätenú a stále viac servilňujúcu sa perepúť neobyčajných ľudí a mimoriadne závislých „osobností“.
Pravdepodobne by sme sa mali usilovať, aby inteligentné slovenské varné dosky svojou kvalitou neklesali na úroveň premiérovej inteligencie, ale naopak. V opačnom prípade by do roka a do dňa do tla vyhoreli slovenské domácnosti. Tak, ako zhorela jeho vláda.
Len aby sme nezabudli: Od roku 1992 vo voľbách boli na Slovensku len traja volební víťazi: Mečiar, Fico a Matovič. No povedzte, ako výrazne vyčnieva inteligentná varná doska? Ona je navyše aj užitočná.
