Keby som to vedel, keby som to dokázal, napísal by som vrúcnu modlitbu. Vyznal by som v nej svoju hlbokú vieru v Európu a prosil by som, aby si ma, nehodného – ale hlavne nás nehodných – podržala pod svojimi krídlami.
Kedysi som žil v krajine, kde som voľky - nevoľky musel voliť. Teda ani nie tak voliť ako odovzdávať svoj hlas: kandidátovi Národného frontu. V tom čase mi veľmi chýbalo právo na neúčasť vo voľbách. A keď som párkrát túto svoju vlasteneckú povinnosť odignoroval, na dôvod sa ma vypytovali ešte aj niekoľko týždňov po „voľbách“ – straníci, odborári, šéfovia, uličné výbory a ktovie či nie aj domoví dôverníci… A vyhrážali sa sankciami aj mojim detným deťom.
Kedysi som teda žil v hermeticky uzavretej krajine. Bez dverí a bez okien. Bez vzduchu a bez rozletu. Dvere a okná boli otvorené len do niekoľkých rovnako hermeticky uzavretých krajín bez okien a bez dverí… Povedal by som, že z fašizmu (do ktorého som sa stihol ešte narodiť) som plynulo prešiel do komunizmu, kde som ticho a v pokore vegetil mojich počiatočných takmer päťdesiat rokov života… A je celkom jedno, či ten, čo ma držal pod krkom, bol fašistický alebo boľševický netvor.
Nie, nejdem vyratúvať ďalej, pretože staroba nie je nič krásne ani keď je demokratická… A nemotivuje ani k ničomu dobrému. Neevokuje žiadnu budúcnosť hoci len z takého dôvodu, že budúcnosťou staroby je minulosť, do ktorej sa zo dňa na deň prepadám.
Mám doma vo vitríne štvrť metra ostnatého drôtu, pochádzajúceho z bratislavského pohraničia. Pred rokmi mi ho k narodeninám daroval môj vtedy ešte malý syn. Tak isto pred rokmi v americkom mestečku De Kalb v múzeu som zistil, kto vynašiel ostnatý drôt a pochopil som, že to bol mimoriadne užitočný vynález: pred vyše dvoma storočiami presne takýmto drôtom v americkej prérii bránili veľkým stádam hoviadok v „rozlete“ do „slobodného sveta“ šírej prérie! A že čosi viac než pred storočím na svoj osud umierali za ním milióny Židov…! Pre mňa ten malý kúsok ostnatého drôtu znamenal – a dodnes aj znamená – symbolický kľúč do Európy, do tej najtrinástejšej komnaty slobodného sveta.
Keby som to vedel, keby som to dokázal, napísal by som vrúcnu modlitbu. Vyznal by som v nej svoju hlbokú vieru v Európu a prosil by som všetkých ľudí, a najmä tých mladých, aby nezabudli, že nadišiel čas skazu nahradiť nádejou…
Veľmi by som chcel dúfať, že aj takí, ktorí tu po mne zostanú, budú zvažovať, aký veľký je rozdiel v tom, či človek stojí za alebo pred ostnatým drôtom. Ja budem mať vo vitríne stále štvrť metra ostnatého drôtu: ako doklad o otváraní Európy a nie o jej zatváraní.
Amen.
