Francúz Valentin Haüy založil prvú vzdelávaciu inštitúciu pre nevidiacich na svete. Narodil sa 13. novembra 1745. To je dôvod, prečo na 13. november pripadol aj medzinárodný deň nevidiacich. Je skvelé, že okrem toho jeden deň v roku píšeme aj bielou ceruzkou a podopierame sa bielou paličkou. Pre mňa zas obrovským a celoživotným zážitkom sa stal deň mojej prvej návštevy prvej takejto vzdelávacej ustanovizne na Slovensku – v Levoči.
Nahliadnuc do toku vlastných dejín za taký deň môžem označiť prvý decembrový pondelok roku 1963. Vtedy som ako redaktor literárnych programov nastúpil do redakcie pre deti a mládež v Československom rozhlase. Už počas víkendu pred ním som sa tešil, že svoje prvé pracovné dni prežijem na služobnej ceste v Levoči spolu s mojím budúcim a v konečnom dôsledku najskvelejším šéfom, akého som si len mohol v živote priať, Júliusom Farkašom a kolegyňou Jarmilou Prihelovou. Program, ktorý sme mali pripraviť, sa volal Aj tu svieti slnko a mal sa vysielať na Štedrý večer v roku 1963 a potom ešte niekoľkokrát.
No dobre, nahrali sme, zostrihali, skompletizovali a odvysielali tak, ako bolo treba. Malo to úspech u „vážených“ či „milých“ poslucháčov, ale aj u odborníkov a znalcov. Priznávam, bol som tým najmenej dôležitým a vari aj najmenej užitočným článkom našej zostavy. Jednoznačne som si to však najviac užíval spomedzi nich. V rámci tzv. celoštátnej rozhlasovej žatvy bol totiž náš program ocenený prvou alebo druhou cenou, nepamätám si to presne. Viem však, že sa aj mne ušlo slávy, lebo mi „své upřimné blahopřání“ v gratulačnom liste vyslovil okrem iných aj vtedajší ústredný riaditeľ Čsl. rozhlasu v Prahe (spoločne s Vasiľom Biľakom a spol. neskorší vlastizradca z augusta 1968) Karel Hoffman, pôvodným zamestnaním odborár. (Keď sa mi ten list z času na čas dostane do rúk, zaváham, či môžem byť naň hrdý alebo sa mám hanbiť...) Toto však vôbec, ale vôbec nie je dôležité!
Keď sme v ten pondelok dorazili do Levoče, neodbočili sme doľava do zázračného historického centra, ale ostro doprava smerom na Prešov. Zastali sme pred impozantnou budovou základnej školy pre nevidiacich. Ani Alenka, keď vstúpila do Krajiny zázrakov, nemohla byť „vyoraná“ viac než ja, keď som prekročil prah tohto svojrázneho sveta. Možno by to zamávalo aj Harrym Potterom, keby sa tu ocitol. Všetky jeho zázraky tu, za týmto prahom, by sa totiž javili ako najbanálnejšie výmysly. Lebo tu je každý krok aj krokom do nepoznaného, priblíženie sa k zázraku. Nie, v tomto svete nie je nič nevídané, skôr neslýchané...
Na školských chodbách ma neprekvapuje tradičný prestávkový chaos. Džavot a pobehovanie detí, hlasité napomínanie učiteľov a vychovávateliek... Škola ako ktorákoľvek iná. Privíta nás pán riaditeľ (vtedy ešte súdruh riaditeľ) Mráz aj s celým pedagogickým zborom – pánom učiteľom Škultétym, Ličkom aj ostatnými vidiacimi či nevidiacimi. Detičky i pedagogický zbor nám na privítanie zatlieskajú, zaželajú príjemnú prácu a školský bohém Janko Frkáň, nevidiaci učiteľ, klavirista, korepetítor, dirigent a zbormajster nás pozve na koncert speváckeho zboru, aký som ešte nikdy nezažil.
Je to zvláštne: Napriek tomu, že nejeden rok som v minulosti prežil s nevidiacim študentom právnickej fakulty Janom v Bratislave všeličo, všetko okolo neho sme vnímali ako prirodzené a jednoduché, lebo sa pohyboval medzi nami suverénne, chodil s nami do mesta alebo do internátu, z krčmy alebo do krčmy, keď bolo treba, čítali sme mu zo skrípt pred skúškami atď. A ničomu sme sa nečudovali. Dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, v čom je ten rozdiel: v Horskom parku v Bratislave sa Jano ocitol medzi nami, v našom, inakšom svete. Avšak tu v Levoči, som do ich iného sveta vkročil ja. Ocitol som sa v ich svete, na ich pôde. V zásade by to mohlo byť to isté a predsa to nie je to isté. Vždy je dôležité nechať poodchýlené dvere zakaždým, aby sme ich nepribuchli pred nikým. Ani za nikým...
Tri a možno aj štyri dni som sa vášnivo učil s nimi matematiku, zemepis, vlastivedu, slovenčinu, áno, aj výtvarnú či telesnú výchovu. Nádherní ľudia, vidiaci či nevidiaci učitelia, odovzdávali nádherným ľuďom, žiakom, ktorí nevideli, svoje poznanie a zručnosti, svoj rozum i dušu. Cez telocvik si hádzali ozvučené lopty, bežali šprinty, tvarovali fascinujúce figúrky z plastelíny, spievali, hrali na harmonike, na husličkách, na glóbuse cestovali po svete... Na rozdiel od nich moje prsty nedokázali prečítať ani riadok a sluch alebo čuch mi tiež veľmi nepomohol.
V internátnej materskej škole, ktorej prvý ročník v tom roku práve otvorili, pribehol ku mne malý plavovlasý huncút. Poťahá ma za ruku a povie: „Ujo, ty si kto...?“ Predstavil som sa a vzápätí som sa spýtal: „A ty sa ako voláš?“ „Ja sa volám Floriánko...“ „Vedel by si mi aj niečo zaspievať, Floriánko?“ Namiesto odpovede rovno zanôtil: Padá sniežik bielučký...
Dobre sme sa pozhovárali a za pesničku som Floriánkovi sľúbil, že večer pred spaním mu poviem rozprávku.
Večer mi zaspieval všetky svoje pesničky a každú som si potom musel nejakým spôsobom odrobiť: povedať rozprávku, vysvetliť, ako môže hovoriť do rádia, keď on v ňom nebude, či ja budem malý, keď on bude veľký. Bol som šťastný, keď usnul. Na konci dňa sa chcel odo mňa dozvedieť, čo je to auto, ako vyzerá auto, ako chodí. A ja to neviem. Dodnes neviem, ako by som dokázal tým nevinným modrým očkám, ktoré nikdy nevideli svetlo (alebo tmu?) vysvetliť, že je niečo guľaté alebo hranaté. Dodnes som mu dlžen dať odpoveď...
Nie že by som zvykol svoj život obetúvať či klásť na oltár inakosti, ale uvedomil som si, že toto je skutočne iné. Tento ich svet, Floriánkov svet, je často neuchopiteľný mojím svetom. Rovnako naopak. No aj to INÉ je INÝM spôsobom INÉ. Sú iní, hoci žijú taký istý život ako my. Možno nie taký svetlý, priehľadný, o to však hlbší... Nevidia pred seba, tam im treba pomôcť, nie ukázať cestu, ale previesť ich... Zato však vidia do seba, do nás, ba možno až za roh.
Zakaždým, keď si chcem iba tak nezáväzne zamorfondírovať o živote alebo iba tak o očiach, o vnútornom či vonkajšom zraku, vynoria sa predo mnou nádherné, hlboké a nevinné modré oči Floriánkove. Floriánkove šibalské modré nevidiace očká.
(pokračovanie v pondelok)
