Kedysi dávno: Pred šatňou košického baru Slávia (aspoň si myslím, že sa to volalo Slávia) som sa vyhýbal človekovi, ktorý kráčal oproti mne. Už-už som ho chcel osloviť, avšak bez povšimnutia ma obišiel. Okamih mi trvalo, kým som sa v hlave vysporiadal s neočakávaným stretnutím. Napokon sa pri ňom pristavím a poviem: „Jano...!“ Zháči sa, vstane z barového kresielka: „Ako? Ešte raz, prosím,“ vyzve ma.
„Čo ešte raz? Ahoj, Jano. Ja som...“ a on dopovie moje meno. Vlastné meno mi nikdy nezaznelo krajšie a prívetivejšie. Aj po niekoľkých rokoch ma spoznal – po hlase! Objali sme sa.
V internáte v bratislavskom Horskom parku sme spolu prežili nejaké dva-tri roky. On končil právo, ja som začínal filozofiu. On bol všeobecne známy, lebo bol od nás všetkých nielen trochu starší, ale keďže bol nevidiaci, bol aj paradoxne neprehliadnuteľný. Všetci mali rešpekt voči nemu. Nezvykol prosíkať o pomoc, vedel však o ňu požiadať, keď ju potreboval a keď mu ju ponúkali, s vďakou prijal alebo sa poďakoval. A tak isto samozrejme dokázal pomoc aj poskytnúť. Občas som mu niečo prečítal z učebníc, z novín, ba aj listy, ktoré dostával a občas som niečo potrebné načítal aj na povestný magnetofón Sonet duo. Tak ako aj viacerí študenti to robievali. Po internátnych chodbách sa pohyboval suverénne, trafil presne do tých dverí, kam potreboval. Dodnes rozmýšľam, či sme viedli my jeho alebo on nás, keď sme sa za nocí podgurážení po záverečnej vracali z legendárnej študentskej krčmy u Funusa. Taký to bol suverén.
Dnes by som to mohol povedať aj inak. Patril medzi prvých priekopníkov, ktorí celej spoločnosti v praxi dokazovali, že hendikep môže byť výzvou a nemusí byť nezdolateľnou prekážkou.
V tú noc v košickom bare - vtedy odborný asistent - so svojimi študentmi (že by medicíny?) oslavoval úspešné ukončenie skúškového obdobia. Asi som im pokazil večer, lebo študenti postupne poodchádzali až nás nakoniec nechali s Janom samých...
Rozhovoril sa o rokoch, ktoré prežil po skončení štúdií. Neboli ľahké. Aktuálne už istý čas pracoval na košickej Univerzite, pravdepodobne na medicíne alebo na práve, nepamätám si, bolo to strašne dávno. Bezprostredne po ukončení právnických štúdií dostal umiestenku na nejakú školu v inom meste na strednom Slovensku. Umiestenka znamenala toľko, že on tam nastúpiť musel a oni ho tam zas museli prijať do zamestnania. Áno, aj ho prijali, veľmi rezervovane a možno povedať - nevľúdne, ako nepríjemnú príťaž. To viete, slepý človek! Aké to bude trápenie! Kde a ako ho ubytovať? Kto ho bude vodiť do školy a zo školy? Niekto sa bude musieť starať o neho, kto to bude robiť a čo bolo už vôbec najstrašnejšie, ako vlastne bude schopný prednášať či viesť semináre... ?
Iste, aj on sám zdieľal rovnaké obavy, prichádzal však s nádejou a odhodlaním, že je dosť silný na to, aby sa s tým popasoval a že to dokáže! Postupom času však prichádzal v prvom rade na to, že je slepý, že nevidí. Na rozdiel od ostatných bol teda v tomto „normálnom“ svete – limitovaný. Navyše – bol ukrutne sám! Zaťal sa a začal ignorovať nielen okolie, ale aj svoje limity. Pustil sa do márneho boja ako slávny Don Quijote de la Mancha nie s veternými mlynmi, ale s ľudskou ľahostajnosťou: Neprosíkal o pomoc, začal ju odmietať alebo aspoň ju ignoroval. Chodil po meste hladný a na smrť unavený. Chcel si dokázať, že si poradí sám. Podľa čuchu sa približoval k reštauráciám, aby sa nemusel pýtať neochotných ľudí. Neraz trafil a nasýtil sa, neraz nie. Padal a vstával – nie symbolicky či poeticky - na neznámych cestách, aj keď doudieraný, chcel si vyšliapať svoju cestu. No najviac mu trpela duša. Keď už nevládal, keď bolestí a sklamaní bolo priveľa, zatúžil ani nie odísť ale utiecť tam, odkiaľ sa vybral do sveta – na svoj rodný Východ.
Ani tam mu nebolo o nič ľahšie, problémy zostali rovnaké. Hľadať a nachádzať cesty, ktoré nevidíte, iba tušíte, je namáhavé. Najmä ak nevidíte, kde je sever, iba ho tušíte. I tu na rodnom Východe musel po každom páde vstať a ísť ďalej. A padať znova. Vrátil sa však s nádejou medzi svojich a tí pochopili, že ten, kto k nim prišiel, je ich.
Keď sme sa rozchádzali, bar bol úplne prázdny. Počas tej noci mi rozpovedal mnoho smutných i veselých príhod; ako zistil, keď mu študentka počas seminára alebo prednášky štrikuje a ako sa celá učebňa vydesila, keď pri nej zastal a prikázal jej razantne, aby prestala štrikovať. Na vlastné uši videl na tvárach študentov úžas z nepochopiteľného odhalenia; ako upozornil študenta v zadných radoch, aby zavrel knihu, že on chce, aby mu odpovedal a nie jeho čítanie...
Keď som pred rokmi kdesi čítal, že sa stal docentom, pochopil som, že všetko je vlastne tak, ako má byť. Lebo až pri konečnom rátaní zistíme, čo sme dali a čo sa nám vráti späť. A čo dlhujeme. Že tá anabáza s množstvom prekážok mala zmysel. Nielen pre neho.
Jano, môj starý priateľ, rozdal toho možno viac, než mal sám pre seba. V mojich očiach vyrástol do kolosálnych rozmerov. Od detstva zbieral rany osudu a zakaždým išiel ďalej. Nie, nevzoprel sa, on to iba nevzdal: Veni, vidi, vici?
Nie celkom. On iba prišiel a hoci nevidel, zvíťazil...
(Pokračovanie zajtra)
