Stáli sme tam - v auguste tohto roku - ako celkom slušná turistická skupina: Liptovskí svatovci, deti, vnuci a my s manželkou. Pani Kostelníková, pôvodom tiež Liptáčka, ktorá je kostolníčkou v levočskom protestantskom chráme, nám s veľkým zaujatím porozprávala o ňom všetko. Nebolo toho málo a sme radi, že čakanie na vstup do jeho slávnejšieho a staršieho katolíckeho príbuzného - do Chrámu svätého Jakuba sme si vyplnili takýmto zmysluplným spôsobom. A na konci, ako by len tak mimochodom, ako by som chcel iba naznačiť, že ani my tu nie sme celkom cudzí, spýtal som sa na nejaké miestne mená. Chcel som vedieť, či žijú a ako fungujú. Potvrdila, že žijú a vypýtala si odo mňa telefónne číslo, že im ho odovzdá aj s mojím pozdravom.
Skutočne. Pár dní po návrate domov mi zazvonil telefón. Prihlásil sa pán učiteľ Ján Ličko s manželkou Vierkou, ktorá mu bola a je nielen životnou družkou, ale aj jeho očami! Keď som sa s nimi kedysi spoznal, on bol ešte mladý učiteľ a ja mladý redaktor. A potom sme individuálne - každý inde a iným spôsobom - starli. Eufemistickejšie - dozrievali, dospievali sme...
Všetky dávne zážitky, príbehy z tohto sveta, si nosím po celý život v hlave a občas si ich pripomínam. No až počas tohtoročnej letnej „covidovej“ situácie ma zavialo priamo do Levoče a znova mi ich to vyplavilo.
Kedykoľvek prídem do Levoče, hovorím si: Mám veľmi rád všetko, čo vybudovali a uchovali generácie. Lenže pre mňa je, prepáčte, ak to preženiem, majstrom Pavlom či jeho gotickým oltárom aj každý jeden zo šíku prechádzajúcich sa nevidiacich, ktorí bielou paličkou tvrdohlavo vyklopkávajú svoje malé - pre nich však veľké - víťazstvá do levočských trotoárov. Sledovával som s napätím, ako si po jednom alebo aj v trojici vykračujú a vášnivo diskutujú alebo sa zabávajú. Áno, opakovali učivo - zorientovať sa treba nielen vo svete, ale aj na chodníku. Skúšku nebudú robiť u profesora, ale „u života“. Toto leto som tam nestretol ani jedného: Bol predsa covid a boli prázdniny...
S Jánom Ličkom som kedysi urobil zopár rozhovorov pre rozhlas. Vtedy už neučil na základnej škole, ale pôsobil v novozaloženom Rehabilitačnom centre pre zrakovo postihnutých. Myslím si, že bol dokonca jedným z tých, ktorí túto ustanovizeň spoluzakladali, už si presne nepamätám. Ale slúžil tam až do svojho odchodu do dôchodku. Aj naposledy, keď sme na sklonku leta spolu telefonovali, s rozochvením spomínal, čo všetko zažil a s kým každým sa tam stretol. Hovoril o mnohých osudoch, ktoré sa nečakane vybrali celkom iným smerom, než boli naskicované. Do rehabilitačného centra totiž prichádzajú ľudia z celého Slovenska - mladí i starí - ktorí z nejakých príčin prídu o zrak pri haváriách alebo po nemociach. Spomínam si na chirurga stredného veku odkiaľsi zo stredného Slovenska, ktorému sa po autohavárii zavreli oči a zrazu sa skončil jeho medicínsky svet. V tomto centre si s nadľudským úsilím budoval od základov svet nový. Novú kvalifikáciu a nové sebavedomie. Aj vybudoval, naďalej sa venuje ľudskému zdraviu. Je masér. Rovnako tak mladý architekt, ktorý sa už nikdy nevrátil k rysovaciemu stolu; rovnako desiatky ďalších, ktorí sa tu naučili nielen novým povolaniam, ale aj to, ako treba vstať a ísť. Ako sa zaradiť medzi masérov, do telefónnych ústrední, do rôznych iných povolaní, ktorých výpočet sa každým dňom rozširuje. Ako nemať pocit, že sú na príťaž, ale na osoh.
Iste, vo svete nevidiacich sa mnohé zmenilo od čias, keď som sem medzi nich v tomto meste vkročil po prvý raz. Prišli noví ľudia, nové prístroje a mechanizmy, nové metódy... Bledý regenschori Janko Frkáň, učiteľ hudby, pianista a predovšetkým huncútsky bohém, už dosť dávno organizuje a nacvičuje anjelský zbor kdesi tam hore. Nemám ani predstavu, čo robí ten elegantný, uvážlivý pán učiteľ Škultéty, ktorý kedysi býval aj majstrom republiky v šachu. A pán učiteľ Ličko? Vstúpil na cestu, ktorú pred tisícročiami otvoril jeho kolega Homér. Bol tiež slepý, no len málokto dokázal vidieť tak dobre, tak veľa a tak hlboko ako on...
Ján Ličko
SVEDECTVO I VÝZVA
Bez pohľadu
Už dávno nehľadím na svet:
na pestrú nádheru jeho tvarov,
na farebné krásy slnečných dní,
ani na kráľovstvo noci
panujúcej pod zradným závojom tmy.
Nedokážem čítať zo živých pohľadov
šťastia či uslzenej biedy,
no aj keď už nikdy neuvidím krásy,
ktoré som dosiaľ nevidel,
nebudem vylievať žiale, písať ponosy.
Ja milujem život, milujem a prijímam všetko,
čo žijem:
ťarchu údelu, ruku ponúkanú priateľom,
láskavé i zmysluplné slová pravdy,
a hoci na jeho zradných cestách treba
kadečo nečakané prekročiť či podliezť,
ja sa ho s dôverou dotýkam celým svojím
bytím,
krok po kroku, prst popri prste, dlaň vedľa
dlane,
so srdcom dokorán,
múdrejší o svedectvá stôp, zvukov, chutí, vôní,
citov,
bohatší o lásku, o dôveru v život i v samého
seba,
a mocnejší o vieru v Boha a vo všetko,
čo mizériu premieňa na dary lásky, nádeje,
šťastia a pravdy.
Viem, nie som lepší ani horší než iní,
len trochu inakšie vnímam a milujem
tento náš spoločný a sebectvom pomotaný svet,
ktorému kadečo chýba a kadečoho,
čo aj náramne bolí, má navyše.
No aj tak be
z reptania každodenne
odovzdávam času
živé mýto ako cenu za svoj podiel na bytí,
pokorne s hrdosťou, že som síce
celkom nepatrnou, ale zato statočnou
omrvinkou jeho veľkosti.
x x x
Nechcel som vzbudiť súcit, aby sme ľutovali, iba poprosiť o porozumenie. Nedávajte, prosím, almužnu, dajte však na známosť, že ste pri ňom a že ste pripravení pomôcť a pochopiť. Nebuďme veľkodušní darcovia núdznym. Buďme tí, ktorí sa podelia.
To sú tie velebné okamihy, keď vás pri srdci namiesto infarktu pošteklí pozitívny pocit, že nie všetko, čo človek v živote robil, bolo zbytočné a márne. Ak urobíme dobre jednému človekovi, robíme dobre celému svetu. Maliar Miroslav Cipár hovorí, že urobiť niekomu dobre treba nie pre to, že je to potrebné, ale že tak urobiť môžeme.
