Na začiatok

Napriek tomu, že moja dôvera voči sociálnym sieťam nesiaha vysoko nad nulu, dospel som k presvedčeniu, že v istom čase a v istom zmysle je to jediný priestor, kde môže človek bez obmedzení (dokonca aj bez akýchkoľvek škrupúľ) vyjadrovať svoje vysoké (ale aj totálne nízke) myšlienky aj ciele.  A nielen to, môže to robiť dokonca anonymne, bez toho, že by sa mu skrivil čo len jeden anonymný vlas na holej  hlave. V ľudskom živote však raz nastane aj úkaz, keď by mal človek ustať v rozprávaní a mal by začať počúvať. Aj iných. Aj seba.


 V rubrike PRIATELIA by som si veľmi rád podal ruku s každým, kto sa čo len trochu pozitívne mihol mojím dlhým životom. Neviem, čím som si zaslúžil, že som stretol tak veľa skvelých ľudí -  priateľov. Možno som ich ani nestretol, len som sa im nevyhýbal... Takže v mojom živote si na rovnakej ulici môj najdrahší priateľ z útleho detstva a neskorší murársky majster Janko Belica nezavadzal trebárs s majstrom nad majstrami iného remesla - Mirom Cipárom… Naopak - obaja budovali, každý z nich staval iný druh svojej pyramídy...

RUBRIKA SENÍLIE. Senily sú obec na konci sveta. Keď vravím na konci, nuž teda úplne na konci, odkiaľ ďalej cesta nevedie. Ba ani späť. Ona vlastne ešte tak trochu aj pokračuje, jej cieľ je však nikam...
V tomto spoločenstve, teda v Seniloch, sa občianstvo neudeľuje ani nezískava, ba od nikoho sa nevyžaduje ani vízum ako napríklad pri vstupe do schengenského priestoru. Obyvateľmi obce Senily sú rázovití Senilovia, ktorých krojom sú ošúchané staré tepláky a nadšením si nepodupkávajú, ale sa pošuchtávajú.  Najvýznamnejším folklórnym festivalom pre Senilčanov sú volebné orgie, ktorých dramaturgom i donorom je najviac boľševicky cítiaca svorka...
Príslušenstvo k tejto obci sa, ako už naznačujem, neudeľuje ani nezískava, ale sa ho prosto treba dožiť. Senil sa nerodí, ako sa to zvyčajne pozdáva, on sa dožíva… Aj keď život v tejto obci pravdepodobne nie je až príliš radostný, sladkou odmenou je už samotný fakt, že sa ho človek dožil.

O ČOM JE REČ – občasné nostalgické návraty. K riekam, moriam, jazerám. K rybám. Ešte presnejšie: K šťastiu. K tichu, ktoré prenikne až do dna duše. K ľuďom. Niektorým... Z času na čas sa pristavím v bratislavskom Ondrejskom cintoríne na kus reči s maliarom Mirom Cipárom alebo v skalickom cintoríne s Antonom Srholcom, kňazom, ktorého údajne nikdy nebude treba blahorečiť, lebo on bol po celý život akosi prirodzene svätý a takmer po celý život i hrd(insk)ý martýr. Alebo si zbehnem do Dobrej pri Trenčíne za spisovateľom a Antoniovým spolukriminálnikom a jeho i mojím verným priateľom Rudom Dobiášom, ktorý síce vie až chorobne odpúšťať, ale vystríha pred tým, aby sme zabúdali. Takže takto si povybavujem veci s viacerými priateľmi a tak isto v nejednom cintoríne.
Pravdaže, do cintorína chodím hlavne preto, že v mojom veku človek priateľov stretáva hlavne práve tam.  Keďže sa mi za nimi, za priateľmi, cnie, chcem si ich privolať aj takouto najkratšou cestou - cez sociálne siete. Prihovoriť sa im.
Nie, ešte sa za nimi nenáhlim, nech sa akokoľvek tvárim, že mi je to jedno. Ešte aspoň na chvíľu si ich, priateľov, chcem prizvať k sebe sem, na túto stranu osudu. Aspoň v takýchto nezáväzných úvahách…
Básnik by neskromne chcel každý deň stretnúť človeka. Mne stačí, ak by som aspoň týždeň čo týždeň smel na tomto mieste stretnúť priateľa a v myšlienkach sa s ním vracať k tomu, čo bolo v živote najkrajšie. A čo by mohlo byť, keby...
Verte, bolo toho celkom dosť.