Stojím na bratislavskom Hlavnom námestí. Bližšie k pódiu sa už nepretlačím. Práve hrá Korben Dallas. Radosť počúvať. Prizerajúci búrlivo reagujú. Na hudbu i na situáciu v krajine (Odstúpiť! Odstúpiť! Máte krvavé ruky!). Obzerám sa okolo seba, samí mladí ľudia, na rukách a na ramenách mnohí z nich držia malé deti: Uchvátení strhujúcou hudbou, rozhorčení chrapúnstvom vlády tejto krajiny. Na pódiu je výrazne vyznačené, že dnes sa koncertuje za Jána a za Martinu. Obzerám sa márne, všetci sú skutočne mladí a ešte mladší a tak ja, šuchtavo cválajúci k osemdesiatke, zneistiem, že tu nevidím seberovného, o koho by som oprel oči. Samí mladí. Usilujem sa mať aspoň pocit, že som „jeden z nich“. Veď odo mňa starší je tu len neďaleký Františkánsky kostol či rovnako blízky primaciálny palác... Skandovať s mladými sa neodvážim, to by som bol zrejme smiešny a moje rukavicami tlmené tlieskanie tiež ako by ani nebolo tlieskaním. Nadýchal som sa aspoň mrazivého chladu ale tak trochu aj šťastia: mladí to dajú! Nie sú ľahostajní! Oni si povedia svoje a zakričia dobre nahlas, nikomu nič len tak neprepáčia, lebo chcú žiť v demokratickej a bezpečnej krajine... Odchádzal som z námestia so zadosťučinením a s vierou, že naše osudy budú v dobrých rukách, len nech dorastú. Nádej nielen umiera posledná, ale aj sa rodí posledná, keď nám už okrem nej nič nezostáva. Tak som si povedal, keď som z námestia odchádzal. Ešte stále mi v ušiach znela hymna, ktorá dva dni predtým na inom námestí, Námestí slobody vychádzala z hrdiel a duší mnohých tisícov mladých ľudí po protestnom pochode proti vláde a vraždeniu. Taká muzika nabudí človeka, lebo si uvedomí, že to nie je iba trápna odrhovačka vatroskokanov s teatrálne k srdcu pritisnutou pravicou, ale vznešený chorál.
Spolu so ženou sa potichu radujeme: aké povzbudivé je, že sa ozaj môžeme spoliehať na budúcnosť, aj keď súčasnosť je fuj!? Mladí sa ozvú, keď príde čas, ako tí sitnianski rytieri.
Keď som sa však posadil k večernému čaju, prichádzajú prvé pochybnosti. Veď predsa jediné, na čo sa – použijem pomenovanie Jana Štrassera – premiér Fičiar doteraz vždy úspešne spolieha, sú mladí ľudia, ktorí ním inak úprimne pohŕdajú a odmietajú ho: Oni si síce zakričia, ba možno budú aj dlho kričať, možno dolámu nejakú barokovú bránu na Úrade vlády; ba možno ani to nie, lebo tieto davy netvoria fanúšikovia Slovana či Trnavy, lež slušní ľudia. On, teda ten Fičiar, nepochybne kalkuluje, že potom, keď si poriadne zapochodujú a vykričia, vrátia sa k svojim počítačom a k sociálnym sieťam... On verí, že tým sa všetko skončilo a že to budú mať na chvíľu zase vybavené, že napokon ako vždy - oni do volieb aj tak nepôjdu. Nechajú to na nás, ktorí na poslednej ceste smerom do cintorína, stihneme vám ešte zvoliť budúcnosť... Tak ako za komunistov, ako za Mečiara či za Fica... Podľa nášho gusta... Nie je to však naša vina, ale tých, ktorí sa nevedia zmobilizovať vo chvíľach, keď sa žiada nielen účasť, ale aj čin.
Akosi sa mi veľmi žiada dúfať, že všetci tí mladí (z piatka 2. a z nedele 4. marca, aj z ďalších pochodov a protestov) nebudú stáť neskôr nad vecou, lebo tentoraz oni sú vlastne in medias res. A čo ak zlý Soros prestane písať nášmu prezidentovi prejavy?!
