Bolo to dávno, pradávno. To sa česko-slovenská spoločnosť konsolidovala, voda sa sypala a piesok sa lial a v statočných slovenských srdciach socialistický šport sa rozvíjal. Bolo to teda za hlbokého totáča, lebo vtedy bol uskutočniteľný každý nezmysel a zakázané bolo čokoľvek, čo sa podobalo na rozum; vtedy aj ten najonakvejší a najslovenskejší športovec Huliak by bol iba takým huliatkom, ak vôbec už aj bol; a keby nebol, tak to by bol vôbec ten najlepší prípad.
Mal som vtedy priateľa, ktorý bol nenápadným pracovníkom istej pomerne ľudnatejšej bratislavskej fabriky, takže si nikto nikdy ani nevšimol, kedy sa z ničoho nič z podniku vytratil, ani keď sa zrazu znova vrátil. (Teda – ako pracovník bol nenápadný, avšak čo do váhy to ťahal do dvoch centov a čo do výšky okolo dvoch metrov.) Bol aktívnym činovníkom amatérskeho socialistického futbalu na Slovensku, resp. bol agilným činovníkom istého bratislavského klubu, ktorý síce nikdy vysoko nerúbal (ak vôbec čo len trochu rúbal), zato však vždy v pravej chvíli zaťal, lebo zas nikdy nesmel veľmi nízko padnúť. To by bola pre jeho podnik (ktorý bol patrónom klubu), veľká potupa. Vtedy nadišla chvíľa môjho priateľa, ktorý sa musel chopiť činu, lebo on, teda môj priateľ, zabezpečoval most medzi rúbaním a zaťatím: Klub sa počas celého ročníka motal celkom, celkom na konci tabuľky. aby potom vstúpil do deja môj priateľ, ktorého osudovým údelom bolo, aby v pravej chvíli zaťal, keďže sa predtým nerúbalo! Za výdatnej podpory rozhodcov, funkcionárov a ostatných ctiteľov Coubertinových olympijských ideálov vylepšoval postavenie svojho klubu, resp. zachraňoval ho. Vyrážal na časté a vzrušujúce služobné cesty po celom Slovensku, ba neraz zašiel aj do českého vtedy ešte ne-zahraničia a tak jeho spoločenský športový život sa roztočil tempom šprintéra bežiaceho maratón.
Jedného dňa som v takomto období obedoval so svojimi hosťami vo vyhlásenej a dnes už neexistujúcej slávnej maďarskej reštaurácii na Hviezdoslavovom námestí. Dopíjali sme posledné kvapky vína, keď pribehol úslužný čašník a položil nám na stôl fľašku vína takej značky, aké by som si nebol v rámci mojej finančnej situácie objednával. Na môj nechápavý pohľad odpovedal čašník kývnutím hlavy: Spoza neďalekého paravánu sa vztýčila mohutná postava s kolosálnou a takmer lysou hlavou. Bol to môj spomínaný priateľ, ktorý ma svojím širokým gestom celkom odzbrojil a ubezpečil, že všetko je v poriadku a o nič sa nemám starať: Ako som sa neskôr dozvedel, práve hostil troch rozhodcov a jedného delegáta futbalového zväzu, ktorí mali byť záštitou morálnej čistoty najbližšieho zápasu. Keď som z reštaurácie odchádzal, pán vrchný ma opäť upokojil, že celá moja predchádzajúca útrata je tiež uhradená... Jasné, pochopil som, pracujúci ľud zacvakal nielen za klubové body, ale aj za mňa, za športového parazita... Trochu som sa zahanbil, ale nenahnevalo to.
Keďže som nechcel zostať nič dlžen, začal som chodiť na futbal na druhý breh Dunaja a pravidelne som si kupoval vstupenky. (Nie som si istý, či som nebol aj jediným platiacim divákom.) Dodnes vo mne však doznievajú nádherné, priam umelecké, zážitky, ako sa diváci do popuku veselili, ako povzbudzovali súpera, ktorému sa nedarilo prebiť cez pevný kordón rozhodcov, lebo to bol šport, ktorý poskytoval pracujúcemu ľudu skutočne najzaslúženejšiu socialistickú zábavu. Pracujúci ľud pokrikoval veselé bonmoty na konto rozhodcov a plný zhovievavosti ich vyzýval, aby zapískali niečo aj proti domácim, teda proti môjmu nemenovanému klubu, lebo súperovi pískali každý dotyk alebo čo len náznak dotyku s loptou, aby nebodaj ani náhodou netrafil... A tak som z obďaleč sledoval, ako na zápase prítomné vtedajšie športové a politické tak trochu esá s úctou hľadeli na môjho skromne postávajúceho priateľa, ktorý tu odviedol najlepšiu prácu a podal najlepší výkon v obrane aj v útoku.... On zabránil mnohým gólom, mnoho gólov dal a získal pre klub najviac bodov...
Prečo to spomínam?
Lebo futbal - čo vravím futbal?, vôbec šport – je pre slušných ľudí rovnaký ako kedysi býval: Zopár pochybne fungujúcich hracích automatov (v odbornej terminológii sa tomu hovorí futbalisti) sa naháňa hore-dolu, na tribúnach (u nás takmer vždy prázdnych) sa rozlieha rev ako zo zle zriadenej a zle riadenej zoologickej záhrady, špina, porozbíjané sedadlá, toalety aj hlavy a početné dymovnice... Tí, ktorí v tejto hre hýbu myšou na podložke, sa blahosklonne usmievajú, možno majú naprogramované už aj to, kto vyhrá, kto postúpi, koho treba utopiť. (A pokiaľ by sme sledovali aktérov či obete mafiánskych popráv, zistili by sme, že veľké percento medzi obeťami tvoria športoví bossovia, a aj medzi vykonávateľmi (v historickom slangu katmi) a tzv. bezpečnostnými službami sú bývalí zápasníci aj ďalší vyznávači osvedčenej gréckej kalokagatie... Človek by takmer povedal, že od okamihu, ako sme si na Slovensku vytvorili najviac chýbajúce národné ministerstvo – ministerstvo športu, šport sa stal doslova infekčným a nehygienickým... Lebo - ako sa vraví - všetko je o ľuďoch, no šport je o charaktere a o prachoch.
Nie, nie, tu šľachetnosť nehľadajte. Dneska je šport iba pre silnejšie charaktery. A najmä žalúdky.
