Cez WhatsApp mi prišla fotka - údajne z druhej svetovej vojny. Na zábere je zopár vojakov s puškami na pleciach, pochodujúcich zrejme do útoku. Jeden z vojakov nesie na chrbte osla.
Keď som to uvidel, huhňal som nadšením. Niečo také trefné! Ako prvé mi totiž napadlo, že by sa malo na to nejakým spôsobom reagovať. Je to nielen ohromne vtipné, ale aj takým slovenským spôsobom veselé, spejúce až do tragična. Povážte: ten obyčajný blbec, teda ten somár, sa ako maharadža necháva nosiť na bedrách servilného bojujúceho ľudu. Ale on by – navyše – z toho chrbta dokázal kedykoľvek zoskočiť, dokonca aj spadnúť a v zmätku pobehať po mínovom poli a pozabíjať nielen seba ale aj ostatných.
„Tatko, nesnaž sa! Táto fotka behá po internete od nepamäti. A objavili sa k tomu desiatky celkom duchaplných komentárov. Každý predsa vie, kto je na Slovensku osol, aj kde to mínové pole je,“ sucho ma odbije syn.
Rezignujem. Akceptujem krutosť situácie, že ak sa zjaví niekde hyena, osol, prasa, žralok, nezačnete si to overovať v zoológii, ale v politológii a naopak, ak sa zjaví politik, prejdete automaticky do oblasti zoológie. Napokon akýkoľvek prírodovedný televízny seriál začnete vnímať ako politikum, viete kto je kto. Aj dotyčný osol je natoľko splašený, no aj výkonný a hlúpy, že sa neuspokojí s pohodlím ľudského chrbta, ale popri tom ešte aj zúrivo okolo seba kope, prská a doslova provokuje. Je inšpiratívny pre svojich súkmeňovcov...
Nemám strach z osla ako takého. Nie. Ten jeden, ktorý sa hrdo preváža na chrbtoch servilných či pomýlených bojovníkov, ma však desí. Obávam sa najmä tých ďalších praoslov, ktorých dnes odvádzajú z ich útulných chlievikov mimo front. Obávam sa Slovákov, ktorí „každovolebne“ berú na svoj chrbát svojich oslov a na vlastných chrbtoch ich ako „neooslov“ vynesú na nové bojiská k naplneným hrantom…
Takže tak. Realita je jasná. Osol sa aj naďalej povezie na chrbtoch servilných a s nadšením na všetky strany iáka a prská svoje osloviny. Na jednej strane síce môže byť užitočný – zdatný osol je schopný oplodniť desať – jedenásť a možno aj dvanásť oslíc, no na druhej strane sa dokáže tak tvrdo zaťať, že s ním nepohnete, aj keby ste ho zabili! Ani sám so sebou nedokáže vtedy pohnúť. Je nevyspytateľný! No, skrátka - osol.
Chcel by som pridať aspoň trochu vlastného posolstva, poučenia či zúfalú prosbu: „Panie a páni vedci, panie a páni odborníci, keď už ste v tej prvej línii na bitevnom poli: zdvihnite, prosím, osla na chrbát, držte ho pevne a dávajte naňho dobrý pozor, aby nepobehoval a hlavne nekontrolovane neiákal. Mohol by odpáliť mínu, mohol by nás pozabíjať všetkých. No nielen to. Mohol by svojím iákaním zmobilizovať aj ostatných oslov, ktorí dnes vo svojich teplých temných chlievikoch so zamrežovanými oknami vyčkávajú na príležitosť vrátiť sa čo najskôr na front. A budú nás potom nútiť v ich rodnej reči o dušu iákať: „Iáiáiá!“ Preto by bolo úplne najlepšie pevne ho pridržať pri zemi.
A tak si len povzdychnem: Chudák osol, nie dosť že je osol, ale ľudia by od neho chceli ešte aj to, aby bol múdry...
