Prežili sme spolu desať pekných dní na rybačke v Nórsku: Dušan, Ivan, Vlado, Marián. A potom my s Jurajom. Na spoločnej chatke bolo zväčša ticho, neprebiehali hlučné debaty, zato však vášnivé tiché dialógy. Každý sme hovorili inou rečou a sami sme si aj prekladali – rukami-nohami, ako sa vraví. Oni odchádzali zavčas rána na ryby a neskoro večer sa vracali so svojimi úlovkami, ktoré potom vo filetárni čistili a ukladali do úhľadných balíčkov a odkladali potom do mrazáku. (My sme to robili skôr naopak. O čo neskôr sme odchádzali z chaty, o to skorej sme sa vracali...)
Keď boli úspešní, radovali sa, ale boli spokojní aj počas tých menej vydarených dní. (My sme sa tešili s nimi, akoby to boli aj naše úspechy.) Nikdy nezabudli na svojich rovnako hluchonemých priateľov doma, ktorí s nimi ísť nemohli. Pripravujú pre nich filmový dokument, ktorý im priblíži každý jeden, vlastne každý deň severskej rybačky, drsnej i strhujúcej, kedy hojnej, kedy skromnej. Po prežitom dni si všetko vyrozprávajú ešte raz alebo aj dvakrát v chatke pred kamerou, celý deň krok za krokom, pripijú si po poháriku, robia si pritom posmešky jeden z druhého, až sa za bruchá chytajú (Dušan je moderátor a režisér, Ivan kameraman)...! Majú večne dobrú náladu a radujú sa z každého príjemne prežitého okamihu. Ich radosť je taká úprimná a čistá, že nakazí celé okolie. My sa tiež smejeme s nimi, hoci sme si nie vždy celkom istí, či sa smejeme správne a na správnom mieste. Ale vieme, že nás s nimi spája jeden cieľ a spoločný záujem – rybačka.
Naši noví hluchonemí priatelia otvárajú pred nami jeden celý nový a nepoznaný svet. Vďaka nim spoznávame, že napríklad ruky sú veľmi dobrým komunikačným nástrojom, že ruky môžu dokonca hovoriť aj spievať. Keď sa pozeráme na nových kamarátov, vieme, že rukami sa aj ťažšie klame a podvádza než viac poddajným hlasom či jazykom. S rukami to majú zložitejšie aj akékoľvek táraniny… Gestá vo vypovedanej vete musia byť jednoduché a priame, aby sme pochopili, čo chce autor povedať. Ale aby sme sa aj zamysleli nad tým, že rozprávať sa dá nielen po slovensky, nórsky či anglicky ale aj ručne. Skrátka: Hovor tak, ako ti ruky narástli...!
Mám rád ľudí, ktorí dokážu uniesť svoj život dôstojne a prípadne aj nie celkom priaznivý údel vzpriamene a bez komplexov. Každý máme svoje svety a je dobre, pokiaľ sa prelínajú a vpracú sa vedľa seba. Keď je tma, musíte rozsvietiť svetlo, aby ste ich počuli. V priestore hlboké ticho, no oni len vravia a vravia. Sám som si po čase dokonca pri reči začal viacej pomáhať rukami, aby ma pochopili v ich rodnom „jazyku“, aby sme si správne porozumeli. Napokon – koľko rečí vieš...
Tak to už býva, všetko pekné sa raz skončí. Krátko pred Vianocami sme sa ešte stretli v Petržalke v ich klubovej miestnosti, kde sa pravidelne schádzajú všetci. Zúčastnili sme sa na „premiére filmu“ zo Siernaroy neďaleko Stavangera, v ktorom sme aj my s Jurajom zohrali svoje vedľajšie roly. Diváci sa smiali pri komických situáciách, híkali pri vzrušujúcich situáciách, jedli sme pri tom ryby, ktoré sme pred chvíľou videli vo filme. Boli šťastní, boli sme šťastní…
Rozlúčili sme sa a každý si už žijeme svoj život sami, ako predtým. Potvrdil som si však kus poznania, že svet by v zásade mohol byť bezbariérový, pokiaľ tie bariéry nebudeme doňho vkladať my sami. Ak by som niekedy mal mať našliapnuté k malovernosti, spomeniem si na nich, na kamarátov a ich tichú radosť, chvíľami až roztopaš: Áno, to sú oni: Rodní bratia rýb. Rozprávajú a rozprávajú, pritom ani nemuknú.
Kolega Juraj, precitlivelý, pokiaľ ide o spánok, si zrejme na celý život zapamätá, že hluchonemí rozprávajú síce potichu, ale chrápu nahlas.
