Pravdepodobne najoptimistickejšia slovenská odpoveď na otázku „ako sa máš“ by snáď znela „mohlo by to byť aj lepšie“. Alebo – nemám sa čím chváliť! Alebo… Určite by nikto neriskoval prezradiť o sebe niečo tak podozrivé, ako že sa má dobre alebo aspoň že je spokojný s tým, ako sa práve má. Pravdepodobne jednou z najpreferovanejších reakcií, keď sa Slovák stane účastníkom zaslúženej či nezaslúženej krivdy, by mohlo znieť (a v „ľudoreči“ aj zneje) – „keď skapala koza mne, susedovi nech skapú dve“. Teda tie kozy. Zdôrazňujem, dve susedove kozy, nie susedkine...
Zda sa mi to dosť zvláštne a tak som sa pokúsil preveriť, či a ako sa sa s kozami vysporadúvajú iné kultúrne národy. Prípadne aj kultúrne iné národy. S vedeckou zanovitosťou doktora Kotlára som sa teda vrhol do pátrania, ako a komu a kde kapú kozy. Žiaľ, na tejto bádateľskej ceste som nemal toľko šťastia ako pán doktor a nestretol som tam dokonca ani takú fundovanú „Čechyňu“ ako on, ktorá by rovnako presvedčivo a zodpovedne potvrdzovala moje výskumy.
Moje vedecké poznatky totiž uvádzajú, že predmetné želanie a konkrétne formulácie o osude susedových kôz sa v češtine, nemčine, taliančine, španielčine či rumunčine atď. v súčasnej odbornej literatúre neuvádzajú. Môj waleský zdroj (Malcolm) vyslovil dokonca presvedčenie, že do jeho waleskej reči je niečo také ako „keď skape koza mne, susedovi nech skapú dve“ nepretlmočniteľné, vraj až nehorázne, lebo de facto to vyzýva k poškodzovaniu cudzieho majetku, v našom konkrétnom prípade suseda a jednej resp. dvoch kôz, čo je nielen vo waleskom jazyku, ale najmä vo waleskej krajine neakceptovateľné úplne.
Pre výskum našej problematiky je obzvlášť významným prísľubom, že v poslednom čase do štátnej služby vstúpil aj Hospodin, ktorý sa stal hlavným poradcom pre všetky odbory parlamentu. Skrze niektorých poslancov vysiela nielen správne rady, ale priamo pokyny a príkazy, ako hlasovať. Podľa svedectva jedného z mediátorov – poslancov sa Hospodin takto pričinil aj o schválenie zákona, ktorý by bez božej pomoci a bez straty súdnosti nikdy schválený nebol. Neomylné impulzy a odkazy, ktoré vysiela Hospodin, prichádzajú zdola a niektorým vytypovaným poslancom udierajú do nôh a stúpajú nahor k srdcu a hlave, vyriešili už aj vážne ústavné komplikácie, ktoré by inak nemali šancu.
Dajme si otázku na záver: Koľko kôz musí ešte skapať v tomto košiari? Podľa čoho sa rozhodne, koho kozy majú kapať. A je vôbec potrebné, aby kapali kozy aj susedovi, keď už skapala mne? Je to aj humánne?
Že by som ja, Slovák, nenašiel priestor pre otázku, čo mám spraviť pre to, aby ani mne viac už neskapala žiadna koza? A tobôž už nie susedovi?
Pane, odpusť im, dobre vedia, čo činia!
U nás taká obyčaj…!
