Chvála Bohu, je po stužkových večierkoch. Predpokladajme, že ustráchaným pedagógom sa po vlaňajšku podarilo lepšie ustriehnuť „skazených“ budúcich maturantov (napríklad z gymnázia na Bílikovej ulici v Bratislave) pri vzdávaní holdu ani nie tak starobe, ale skôr aby sa neuškŕňali nad nami starigáňmi, aby nebodaj znovu nemusel spravodlivo hriemať „sitzpredseda“ nejakej tej „srandovnej“ dôchodcovskej organizácie, aby s tým najvznešenejším úmyslom chránil (aj) moju stareckú česť.
Je to totiž čosi viac než rok, čo najdôchodcovatejší spomedzi slovenských dôchodcov, istý RSDr. Kotian, si (neho)rázne vybehol na nehodnú slovenskú mládež z Gymnázia na Bílikovej ulici v Bratislave, ktorá sa „nestydato“ uchechtávala nad stareckými trápnosťami vznešených a zaslúžilých starcov-ficomilov (mladí sa zabávali, my sme sa za seba, najmä však za neho, hanbili). Pravdaže, ako statný boľševik a človek zvláštneho razenia skazu nielenže objavil, ale pohotovo prišiel aj s riešením - potrestať nedbajských pedagógov a nehodnej buditeľke rána ukázať, „zač je toho loket“, ako zvyknú vravieť Česi…
A tak mi náš mravokárca pripomenul, že k šesťdesiatke (bolo to takmer pred štvrťstoročím) mi popredný slovenský básnik a spisovateľ Rudolf Dobiáš podaroval dosť motivačnú Modlitbu v starobe, ktorú pred nejakým tým storočím spísal svätý František Saleský. Dodnes tú modlitbu vnímam ako múdre a nástojčivé a tak trochu desivé memento. Vraciam sa k nej často, chvíľami si ju nielen čítam, ale doslova sa ju aj modlím. Modlím sa, nech mi Pán pomôže vyhnúť sa deformácii slovenskej mysle a charakteru, a keby som ňou nebodaj zasiahnutý bol, aby mi ona, tá modlitba, poslúžila ako účinný de-debilizér. Iste by sa veľa z nej mohol naučiť aj náš riadny socialistický doktor. Napríklad“ „Pane, (...) chráň ma pred domnienkou, že musím pri každej príležitosti a ku každej téme niečo povedať.
Zbav ma veľkej náruživosti chcieť dávať do poriadku veci ostatných.
Nauč ma, aby som bol uvážlivý a ochotný pomáhať, ale aby som pritom nezapáral a nesprával sa ako poručník. … Taktiež sa neodvažujem prosiť o lepšiu pamäť, ale prosím len o trochu väčšiu skromnosť a menšiu istotu, keď sa moja pamäť nezhoduje s pamäťou iných ľudí.Nauč ma obdivuhodnej múdrosti vedieť sa mýliť. (...)
Dodám len tak na okraj:
Rudolf Dobiáš, ktorý mi na prahu mojej staroby tú modlitbu poslal, je popredný slovenský básnik a spisovateľ. Na Štedrý deň roku 1952, keď ešte spisovateľom nebol, ako osemnásťročného vlastizradcu (dokonale aj vekom pripomínajúceho tých „veľdôchodcom“ inkriminovaných študentov z gymnázia na Bílikovej) odvliekli z domu komunistickí eštebáci a po dlhom týraní, po krutých nakladačkách vo vyšetrovacej väzbe ho na osemnásť rokov zavreli do uránových táborov. (Našťastie neodsedel si tam ani celú polovičku trestu, hoci až do novembra 1989 aj jeho detné deti terorizovali predsedovi „červení bratia“...)
Po neuveriteľnom intelektuálnom a humanistickom vzopätí jedného z najšpičkovejších parastarcov treba dúfať, že študenti, mladí ľudia sa iba pousmejú nad scestnými znepokojeniami červeného boľševického starca a že nebudú sa na všetkých starých ľudí pozerať rovnakým pohľadom. Že takéto excesy budú vnímať skôr ako veľmi dobrú pointu ich stužkového skeča.
Nie, nemyslím si, že by slovenskému profesionálnemu "superdôchodcovi" až natoľko záležalo na cti a dôstojnosti starých ľudí. Oni sú im vlastne všetci u… (ani nechcem povedať, u čoho sú im!) To len on, ten zdeformovaný relikt komunizmu, pousiloval sa ešte tak trochu zaškrípať v kolese dejín, aby mu Fico, ktorého tak bezhranične a verne miluje, podhodil zopár čerstvých granúl...
