Je nešťastím, ak na cestu vyrazí raketovo rýchly jazyk nejakého - a prepytujem - „múdrosráča“ so svojimi „hovnomúdrami“ a jeho darebný drobný mozog veľkosti kávového zrnka, ktorý by ho mal brzdiť, je na celkom inej adrese... A tak, keď mi zlomyseľná náhoda dopraje byť pri tom, ako začne cez televíziu chrliť svoje príslovečné „hovnomúdra“ (to aby som sa priblížil k jeho intelektuálnemu potenciálu), podráždene vyskočím z kresla – preč s televíziou, hovorím si, preč s hnusobou! Ale čo už so mnou, so starcom? Skočím síce, avšak pomaly. V rýchlosti nie som schopný nájsť kdesi zapatrošený ovládač od televízora, aby som vypol televízor aj premiéra, alebo aspoň ich umravnil do ticha. Keď konečne nájdem, pána premiéra medzitým zrušia, no sľúbia mi, že aj dnešný večer, tak ako každý iný večer, mi ho ešte zopárkrát poskytnú. Niekoľko ďalších inovatívnych múdier do televíznych novín, do televízneho čohokoľvek spestruje televízia ustarostenou Lacovou (Borbélyho) dilemou, či dokáže gravitačne znevýhodnená Petra (lyžami) doskočiť z miesta ďalej než fyzicky normálne disponovaný Laco. Uf, odľahne mi, veď Petra zase raz vyhrala! Neprehrala ani raz a pritom tento zápas vybojujú najmenej dvadsaťkrát denne, 31 dní aj vo februári! V súboji s Lacom sa jej skrátka darí... Ako Matovičovi so Sulíkom. (Alebo naopak.) Rovnako aj premiér - do popuku – vyskakuje z miesta i s rozbehom a doskakuje, vždy mu však skočí do cesty nejaká Petra, ktorá ho preskočí. A on zase prehrá, hoci túžbou po víťazstve je posadnutý. Pravda, jeho predstava o úspechu neznamená dosiahnuť výkon, ale pokoriť. Kohokoľvek a čokoľvek, najradšej každého a ešte jedného navyše... Márne mu Laco s Petrou v inej reklame - niekoľkokrát denne pripomínajú, že na víťazstvo je neraz potrebná aj hlava... Pravda, ako kde a ako ktorá hlava.
Keď z tela vyprchá zostatkový adrenalín a s ním ho opúšťajú aj posledné zvyšky ľudského porozumenia, ktoré v sebe nosí, môžu ho zaskočiť rôzne historické súvislosti a možno začne zvažovať, ako to v skutočnosti je. Ba možno si aj formulovať určité predstavy...
Keď teda chvíľu sledujem premiéra Slovenskej republiky, nepripomenie mi to honosné cisárske salóny Viedne, možno skôr trápnu spupnosť uhorských džentríkov, ale nemôžem si nespomenúť aj na aktivitu pražských davov a stavov: Je v poriadku vyhadzovať konšelov z okien!? A keď, tak všetkých? A boli tí pražskí konšeli skutočne všetci až takí podlí, že ich bolo treba kompletne vyhádzať z okien radnice? Veď aj dnes – kolektívna vina sa odmieta – nie je nevyhnutné „defenestrovať“ kolektívne, napríklad celý parlament, celú vládu. Snáď keby vyhodili iba niektorého z ich údov; dokonca ani nie z okna, iba zo stoličky... (A kam potom s tým vyhodeným biologickým odpadom...? Ako ochrániť pred nimi životné prostredie: Do akého kontajnera ich umiestniť?)
Uvedomujem si, že situácia neraz volá po radikálnych pražských husitoch (alebo sitnianskych rytieroch?), no možno by stačilo vyvinúť iba účinnú vakcínu proti infekčnej paranoji slovenských konšelov... S paranojou sa totiž žiť dá, pokiaľ je pod kontrolou. No nestačí iba nastavovať zrkadlo. Oni pred zrkadlom stoja totiž permanentne; nie kvôli sebapoznaniu, no neskutočne sa obdivujú, akí sú krásni a múdri. Pri pohľade na seba sa im mení aj vkus v hlase.
Tak toto mi napadne, keď pred mikrofónom alebo pred kamerou otvorí ústa a jeho jazyk vybehne na národné politické skusy... Koľko ich je? Koľko okien by bolo potrebných? Ako by sme mali voliť „hrdinov“?
Preč s Jánošíkom? Vivat Csaba – Vyhadzovač?
