Ktosi mi to poslal na rozjímanie približne hodinovú úvahu. Aby som počul aj videl. Okrem toho musíte k tomu pristupovať s vedomím, že takáto stupídnosť môže byť výtvorom jedine umelej inteligencie. Že ľudský mozog nemôže byť až taký blbec… Presvedčil som sa však, že nie AI, ale ľudský mozog je blbec. Pokiaľ išlo naozaj o výplod mozgu.
Keď som sa teda počas rozjímania dostal aj k druhému „nenávidiacemu“ národu (alebo štátu?), neviem, či to boli Česi alebo Maďari, sa aj tá minimálne tolerovateľná maximálna dávka stupidity u mňa naplnila až ponad okraj, tak som radšej od počítača odišiel. Vypol som. Nepochopil som, kam taká úvaha vlastne mieri, čo chce povedať: Chce vyroniť slzu, že veď nikto ma, hrdého slovenského martýra, nemá rád? Chce ma vyburcovať k nejakému protestu? Chce mi dodať skepticizmu? Optimizmu? Chce „zabojovať“ o lásku ? Alebo to malo byť iba akýmsi umelo oživovaným Chalupkovým „morhom môjho rodu“ dnešných dní, keď Slovák ešte stále len na svojom seje, aj žne iba na svojom a cudzie nežiada…? A žiadnej lásky sa mu nedostáva...
Nuž hej. Spomenul som si, ako pred pár desaťročiami kdesi pod Budapešťou smerom na Balaton som sa s podobným problémom stretol na akejsi konferencii, kde si zas Maďari vybavovali svoju veľkosť a civilizačnú nenahraditeľnosť. Možno aj nadradenosť. A úprimne sa nadchýnali, ako si dokázali svoj jedinečný a nikde inde nepoužívaný jazyk ochrániť v cudzáckom neprajnom prostredí Panónskej kotliny, ako svojou kultúrou významne zasiahli do nášho európskeho diania. A tak ďalej. Veľa si z toho nepamätám, žiadna konferencia či už vedeckého alebo spoločenského typu nie je udalosťou, ktorá by – podľa mňa – mala nejaký problém vyriešiť, no uspokojme sa aj s tým, že sa ľudia dokážu medzi sebou pozhovárať. Teda že by mohla byť prínosom k niečomu… K čomu? To neviem.
Istý môj dobrosrdečný rodák- spoluúčastník - však mal ušľachtilý úmysel naplniť zmysluplnosťou a tu a zaraz dopátrať sa historickej pravdy a uviesť na poriadok všetky krivdy spoločnej histórie. Zrazu len osloví jedného z aktérov: „Prečo nás, Slovákov, vy, Maďari stále tak nenávidíte? Čo sme vám vykonali, že nás tak nenávidíte?“ Po nedlhej odmlke sa dotazovaný Maďar ozval: „O akej nenávisti to hovoríte? My na vás iba jednoducho serieme...“ A bolo vymaľované! Dozvedel sa, na čo bol zvedavý. Odvtedy sa z času na čas zamyslím, či aj tá „nenávisť“ nie je lepšou eventualitou než bezduché bolestínstvo.
Geniálny český pesničkár Jiří Dědeček si zanedlho po „zotmení“ komunizmu v niekdajšom Československu povzdychol: „Vraťte mi nepřítele a jděte do háje…“ Povedzte, nie je to úžasné, že dnes môžeme mať nepriateľov, koľko len chceme! A že ich máme najmenej piatich?
