Nežná revolúcia priniesla politický a ekonomický názorový pluralizmus prístupov a metód dosiahnutia prosperity a blaha občanov Slovenska. Slovensko stratilo potravinovú a priemyselnú sebestačnosť a Slovákom v ich vlasti a na ich území už nepatrí takmer nič. Brusel „zauvažoval" už aj nad aj nad privatizáciou pitnej vody.
Významný podiel na stagnácii mali prvá a druhá Mečiarove vlády a demarše do „čiernej diery" Európy, smerom k transatlantickým štruktúram a do EÚ Slovensko posunuli Dzurindovci, netušiac, do čoho nás „vstúpili", a prvá a druhá Ficove vlády, tá prvá ako zlepenec HZDS, SNS a Smer SD. A to výlučne ako okolnosťami vynútený „prílepok" k Mečiarovi a Slotovi na pozadí túžby Róberta Fica po moci.
Smer sa vyvinul na pozadí HZDS, súčasne nacionalizmu až k súčasnej podobe akéhosi chorého a bludársky nezmyselného hybridu socialisticko-kapitalistickej „sociálne orientovanej" trhovej ekonomiky, ktorá požiera sama seba a pre seba a jej vládne výstupy (produkty) nemajú nič spoločné so sociálnym cítením a národným myslením (Gašparovič, akoby člen Smeru).
Druhý „zlepenec" pod velením Ivety Radičovej pripravil pôdu pre nástup postmečiarovskej vlády mocibažného Róberta Fica.
Upevňovaním štátnej moci a posilňovaním etatizmu (vplyv štátu) znova jedinej a preto „najlepšej" politickej strany "smerujúce" Slovensko odkiaľsi-kamsi ho po 23 rokoch preukázateľne vrátilo späť pred November 1989.
Svoju moc si všestranne upevňuje aj úvahou o demontáži decentralizácie samospráv na úrovni VÚC (krajov) a krokmi vedúcimi späť k „revolučným" národným výborom na úrovni troch plus Bratislava krajov, okresov a municipalít (mestá a obce) - pod jednotným velením Smeru, ktorý si, ako sa zdá, mieša svoj „betón" aj do budúcna.
Vláda jedinej politickej strany nastoľuje na Slovensku totalitu. Róbert Fico a Smer svoje právo vládnuť a rozhodovať o osude Slovákov argumentačne a s úsmeškom (voči opozícii a nevoličom Smeru) kryje za vôľu občanov - voličov v predčasných marcových voľbách 2012 na troskách vnútorne rozbitej a akčne impotentnej a neschopnej vládnej koalície Ivety Radičovej.
Predčasné voľby boli nelegitímne a pripomínajú palácový prevrat a nástup vlády komunistov pod vedením Klementa Gottwalda za hluku burácajúcich más na Václavskom námestí v Prahe, ako víťazstvo červeného boľševizmu.
Pri retrospektívnom pohľade do už pomerne dávnej ale nezabudnutej minulosti sa dá konštatovať, že hlavný diel zodpovednosti za nastolenie totalitného vládneho režimu pod taktovkou komunistov niesli naši pokrvní bratia Česi. Slováci sa aj v tom stali ich ne-dobrovoľným prílepkom, čo vyvrcholilo už historicky známym „Když se jim nelíbí - ať si jdou..." a v roku 1992 rozpadom Československa. Aj preto, aby si novo sa konštituované vlády Česka a Slovenska mohli šafáriť a „fiškálčiť" každá „na svojom".
Asistujúce politické strany a hnutia urobili už od počiatku našej „novej" samostatnej slovenskej štátnosti viac zla než osohu.
Všetko je v rukách občana.
