Ide o smutný osud galérie, ktorá počas mečiarizmu 90. rokov, popri žilinskej a banskobystrickej, zohrala jednu z najdôležitejších rolí pre udržanie vrcholového tempa vývoja súčasného výtvarného umenia – nielen z domáceho, ale i z medzinárodného hľadiska. Výstavy, ktoré sme tu ako študenti Trnavskej univerzity pravidelne navštevovali, ovplyvnili umelecko-historický svetonázor (nielen) celej generácie kunsthistorikov. O to ťažšie teraz, rok a pol po odvolaní Vladimíra Beskida (medzitým riadieľa projektu EHMK Košice 2013), sledujeme ďalší aktuálny prepad.
V čom je kameň úrazu, keď zriaďovateľ zasahuje do odborného výkonu inštitúcie, ktorú zriaďuje? Má z titulu jej financovania a priori kompetenciu vopred objektívne posúdiť kvalitu celkovej dramaturgie a v jej rámci tiež hodnotu konkrétnych výstav?
Treba si tu uvedomiť viacero súvislostí. Kandidát na riaditeľa musí už vopred pred svojím prihlásením sa do konkurzu splniť pomerne náročné kritériá – 3-5 ročnú prax vo vedení, odbornú činnosť (niekedy dokázanú doktorátom), doložené publikácie, musí pred mnohočlennou komisiou (niekedy aj pred prizvanými novinármi) ústne aj písomne podrobne prezentovať svoju víziu, musí preukázať znalosť zákonov, všeobecnú kompetenciu, komunikatívnosť, schopnosť vyjednávať v rámci umeleckej obce (napr. o výhodné ceny nakupovaných diel), musí slovom aj písmom ovládať cudzí jazyk (na úrovni požiadaviek medzinárodnej konferencie) atď. Máme na Slovensku riaditeľov galérií, ktorí musia mať okrem bežného vodičského preukazu tiež povolenie riadiť loď (ak je expozícia na ostrove).
Následne, keď už sa jeden z uchádzačov riaditeľom stane, má nielen zodpovednosť za vyváženú dramaturgiu, ale tiež hmotnú zodpovednosť za budovy a zbierky často mimoriadnych hodnôt, zodpovednosť za prevádzku a ekonomiku a samozrejme zodpovednosť za zamestnancov, so všetkým, čo k tomu patrí, t.j. nezriedka vrátane ich problémov a starostí (napríklad s platmi na polovičnej úrovni celoslovenského priemeru) atď. Píšem to preto, aby som zdôraznil, že ide o mimoriadne zodpovednú prácu, ktorá sa dá robiť len s veľkým nadšením pre vec, nikdy nie pre peniaze.
Mala by tu platiť premisa: zriaďovateľ vyberie riaditeľa pre svoju odbornú inštitúciu v zložitom, prísnom a nákladnom výberovom konaní preto, aby naňho následne delegoval povinnosti a kompetencie. Má ho preto nechať určený počet rokov samostatne (!) pracovať.
Ak by sám vedel zostaviť výstavný plán, nepotreboval by riaditeľa a mohol by riadiť priamo z úradu.
Problémom býva dramaturgia výstav, a to z dvoch hľadísk. Galéria jednak nemusí byť ochotná vyhovieť iniciatívam či miestne politickým tlakom vystaviť niektorého z autorov. Spravidla sa jedná o strednoprúdového miestneho umelca – gýčiara, ktorého úmyslom nie je komunikovať svojou výstavou s verejnosťou, ale výhradne zvýšiť svoju cenu na trhu. Obvykle vystaví aktuálnu sériu navzájom si podobných prác. Druhou rovinou problému býva prípadný vznik škandálu, často napríklad vtedy, keď sú na výstave vyobrazené genitálie (zodpovedných štatisticky viac uráža penis), ale toto sa Trnavy v tejto chvíli netýka.
Vtip je v tom, že efekty dobrej dramaturgie sa neukážu skôr, než za tri roky sústredenej, kontinuálnej a nerušenej činnosti. Prvý rok zmluvne dobieha predchádzajúci výstavný program a zároveň sa pripravuje program nový, sprievodne s hľadaním príslušných sponzorov, nadácií a štátnych či súkromných grantov. Reálne sa teda o rukopise nového riaditeľa dozvieme až po roku jeho činnosti. Na spoznanie, vnímanie a chápanie určitého dramaturgického procesu je dokázateľne potrebný určitý počet príkladov, v tomto prípade nedeliteľný počet výstav – galérie sa zvyknú sústrediť na pomenovávanie dejinných súvislosti a/alebo tematických fenoménov a/alebo mapovanie tvorby významných osobností a/alebo vyhľadávanie talentov spomedzi mladých a/alebo nachádzanie skrytých hodnôt v dejinách a/alebo vytváranie rôznych štýlových či mediálnych bienále atď. (Plus štýl nákupov diel a ich následná prezentácia.) Kým nie je možnosť porovnávať v rámci tohto nevyhnutného počtu akcií – a medzi nimi samozrejme uskutočnené a naprávané omyly, pretože nie každý deň sa všetko, čo vytvárajú kolektívy internistov a externistov podarí – nevieme objektívne posúdiť výkon takejto novo-nasmerovanej galérie.
Ak nová riaditeľka rezignuje po štyroch mesiacoch od nástupu do svojho kresla, potom je jasné, že vôľa mať v Trnave dobrú galériu je buď predstieraná, alebo úplne naivná. Pritom ide o mladú a zároveň skúsenú odborníčku, u ktorej podľa môjho názoru nebol predpoklad dominancie mocenského či inak seba-presadzovacieho módu činnosti.
Je veľká škoda, že slovenské VÚC ešte nepochopili možný potenciál našej vizuálnej kultúry pre vzájomú (pozitívnu) súťaživosť a konkurenciu. Regionálni zriaďovatelia majú (česť výnimkám) pocit, že galéria je osvetové stredisko nenáročného diváka, všeobecne zameraná kultúrna organizácia, ktorá má predovšetkým zabávať a vzdelávať. Lenže na zábavu slúžia v dostatočnej (azda až nadbytočnej) miere masmédiá a bulvárne časopisy a na vzdelávanie máme predovšetkým obrovské množstvo škôl. Isteže, galéria nesmie byť elitnou vežou zo slonoviny, arogantne sa povyšujúcou nad „neznalým“ divákom. Musí riešiť a v drvivej väčšine i rieši mimoškolské vzdelávacie programy a má tiež možnosti priniesť odľahčený či populárne komunikatívny projekt – vzorom je v tomto dnes Slovenská národná galéria. No na druhej strane nemožno upierať kultúrne vyžitie i náročnejšiemu divákovi, ktorý vyžaduje, aby za podujatím, ktoré navštívi, bol patričný intelektuálny vklad. Pričom náročným divákom sa môže stať každý – ak pravidelne navštevujete nejaký typ kultúrnej ustanovizne, ak nejaký čas sústredene sledujete nejaký hodnotný kultúrny smer, vaša náročnosť sa neustále zvyšuje. A neviem o tom, že by náročný divák mal byť z našej spoločnosti vylúčený ako dostatočne prepodnetovaný, ktorému už nič netreba. Nie vždy, ale častokrát sú to práve nároční ľudia, ktorí v spoločnosti zastávajú dôležité funkcie.
Nielen VÚC, ale ani štát – prostredníctvom MK SR – nemá adekvátny kultúrno-politický plán (pozrime napr. na každoročné zmeny vo vedení SND, čo už nevypovedá nič o SND, ale jednoznačne hovorí o zriaďovateľovi a jeho alibizme v nastolení požiadaviek zásadnej reformy). Slovensko má kvalitnú a životaschopnú scénu výtvarného umenia (predovšetkým) od 2. plovice 20. storočia po súčasnosť; scénu, ktorú každoročne dotuje grantovými a inými financiami a tým ju ako-tak udržiava v chode (keďže súkromný sektor zatiaľ nevie tieto funkcie saturovať, napr. aj pre neexistenciu tzv. sponzorského zákona). Percentuálne vydáva náš štát na vizuálne umenie zlomok toho, čo na iné kultúrne „odvetvia“. Pritom viacerí naši výtvarníci už niekoľko rokov vystavujú na popredných svetových adresách (New York, Londýn, Paríž atď.) a pri zodpovednej kultúrnej politike (vrátane investícií do publikácií a výstav) nám môžu urobiť rovnaké renomé, ako kedysi Čechám Bedřich Smetana, Leoš Janáček či Franz Kafka. Zároveň v prospech výtvarného umenia svedčí aj najširšie vedená odborná diskusia a kritika – minimálne tri desiatky kritikov všetkých generácií pravidelne prispievajú do troch špecializovaných a ďalších širšie zameraných periodík – to je na naše pomery v zmysle plurality unikát.
Z takto široko postaveného pohľadu je jasné, že malicherné a perférne požiadavky na galériu v Trnave spôsobia, že sa z kvalitnej inštitúcie, v ktorej viacerí odborníci podali svoj životný výkon, stane provinčný sklad slabých diel a úbohých nápadov, idúcich po ruke niekoľkým agilným predstaviteľom miestnej politiky. Stalo sa to u nás už viackrát: riaditeľom sa stane dobrodruh bez praxe, ktorý (podobne ako v blahej pamäti Štefan Kocka v Stredoslovenskej galérii) po roku zistí, že viesť galériu nie je len prestíž, ale tiež more každodennej, často nevďačnej rutinnej práce a z funkcie odstúpi. Alebo ak aj vydrží, vytvorí na svoj obraz insitnú inštitúciu s psedovedeckou „fantastikou“, čím sa zaradí na koniec dlhého radu podobne nasmerovaných galérií v našich regiónoch.
Každopádne, Ľudmila Kasaj-Poláčková urobila v tejto chvíli dobre, že sa svojej funkcie vzdala. Urobila by odborné kompromisy, ktoré by sa s ňou vliekli celú jej ďalšiu profesnú dráhu a v konečnom dôsledku by jej skúsenosti v Galérii Jána Koniarka prekazili prípadnú budúcu ambíciu stať sa riaditeľkou inštitúcie, ktorá bude od svojho vedúceho chcieť serióznu prácu a nie len poslušnosť.
