Dôvod prečo toto píšem ?
Pretože už ma nebaví sledovať ľudí okolo seba, ktorí sa vždy niekam alebo kôli niečomu náhlia, no keď sa ich spýtam na cieľ ich snaženia, odpoveďou je prázdne mlčanie. Už ma nebaví počúvať ľudí, ako sa večne sťažujú, že ich život je zlý, no keď môžu, neurobia nič, pretože veria, že to aj tak nemá zmysel. Pretože už mám dosť ľudí, ktorí svojou "normalitou" a typizovanosťou zapadajú do verejného profilu len preto, aby nemuseli trčať z davu.
Kedysi som bohužiaľ patril medzi týchto ľudí. Medzi ľudí, ktorím musel vždy niekto vymedziť pravidlá, ukázať hranice, nakresliť návod, ako žiť, popísať to, ako sa majú správať a ako sa majú pridať k ostatným. Aby netrčali z radu...
Lenže mne to nešlo. Čokoľvek som robil podľa šablón života iných, vždy bol výsledok neuspokojivý alebo celý zle a nevyhovujúci mojim potrebám a túžbam. A že tých šablón bolo dosť, asi netreba pripomínať : Móda, správanie, partia, záujmy,... - stačí si vybrať, isto nájdete oveľa viac príkladov.
Možno si niekto povie, že to bolo iba odrazom prostredia v ktorom som vyrastal. Bohužiaľ, tento prototyp normalizácie je všadeprítomný a možno ho nájsť aj v tých najlepších rodinách. Zámer je myslený dobre, avšak spôsob prevedenia je nechvályhodný.
Život šiel a ide ďalej. A koho život? Predsa ten môj. Ten Váš. Každého jedného človeka na tejto planéte. To aký bude, záleží iba od nás.
A prečo je vlastne titulka taká, aká je?
Z jediného dôvodu: roky plynú, prelom tých súčasných je tu a bolo by fajn zhrnúť si, či tá zmena za to stála. Pozrieť sa späť a presvedčiť sa o správnosti svojich rozhodnutí. Nech už boli akékoľvek.
Tým najhlavnejším bolo prijať to, že som iný. Prijať to, že ma baví niečo, čo nespadá do profilu "obyčajného a normálneho" človeka. Brať ako samozrejmosť, že to, čo robím, robím pre seba, nie pre iných, pretože to je môj život a moje šťastie. A hlavne, nenechať si to uzatvorené v hlave v prúde myšlienok. Pretože takých ľudí bolo, je a aj bude dosť a poväčšinou končia buď ako pacienti na psychiatrii pretože tých myšlienok v hlave časom bude príliš, alebo sa tam tieto odlišnosti postupom času stratia, a stanú sa z nich iba ďaľšie bytosti s prázdnou existenciou zaradené do profilu ostatních.
Tí, ktorí ma poznajú, vedia že za mojim rozhodnutím byť úprimný a otvorený s tým čo robím, s tým kto som, stálo veľa negatívnych zážitkov. Ale nie len to. Už ma nebavilo skrývať sa za masku normálnosti. Začal som tolerovať sám sebe, že som odlišný. Čím viac som sa chcel od toho dištancovať, tým silnejšie sa to vrátilo na pocitoch viny, že robím niečo zle. Preto som sa rozhodol dať tomu voľný priebeh, nech sa to vyvinie ako chce. A všetko dopadlo na výbornú. To, čo som vždy skrýval v utajení, častokrát aj pred vlastnou mysľou, úplne zbytočne, mi otvorilo nový svet. Dovtedy nepoznaný, pretože bol ukrytý v prachu normálnosti a toho, čo je "bežné".
Samozrejme, bolo pár ťažkých chvíľ, veľa ľudí sa v mojom okolí pomenilo. Nie každému totiž sadla moja úprimnosť hneď na začiatku o tom, kto som, čo robím a prečo to robím. Preto tak ako do môjho života prišli, tak sa z neho aj vytratili. Nevadí. Nechýbali, a ani chýbať nebudú. Byť sám sebou, zobrať svoj život do vlastných rúk, mať svoj vlastný štýl, ktorý mi vyhovuje, bez ohľadu na to, čo si pomyslia ostatní. Tieto aspekty nevyhovujú každému, ako som sa nespočet-krát presvedčil na vlastnej koži, mnohokrát počastovaný nie peknými slovami. Ale napriek tomu som sa nevzdal. Napriek prekážkam idem ďalej...
Pretože je to môj život, moje rozhodnutia, môj štýl. Moje chyby. Moje úspechy. Netreba sa báť vyjsť na svetlo s tým, že chceme niečo robiť inak. Robme to, čo nás robí šťastnými. Robme to, čo nás robí jedinečnými. Tak ako ja. Šťastný že som sám sebou. Napriek ťažkým obdobiam som spokojný. Žijem len raz a ten život nechcem prežívať. Chcem ho žiť, vychutnať si ho plnými dúškami tak, ako to mám rád ja. Nie iba snívať o tom, že raz bude všetko tak, ako by som chcel.
