Venované všetkým mojim ex...

Tíško ani vánok padajú kvapôčky...
Keby aspoň raz mohlo ešte milovať...
No nesmie...
Útrapou preňho naveky samota zostane...
Je krásne byť v nevedomosti...
To áno, veď to nebolí...
Kiežby to však nebol iba sen...
Sen ktorý dýku do srdca bodol...
Tak dlho žilo ním moje srdce...
Bolesť zanášalo do sŕdc ostatých...
Vari to ale niekomu vadilo?
Kto vedel o tom?
Dvihol niekto ruku, keď pýtalo sa?
NIE....
Nik ani odvahy nenabral..
Azda každý vedel že je to len sen?
Možno...
A možno chceli všetci ublížiť mu...
Ale ako?
Prečo?
Zdalo sa byť všetko nádherné...
Možno až príliš...
.. moje srdce ohluchlo...
Už nepočuje výkriky tichej bolesti..
Už nepočuje vlastný tlkot...
Už nič...
Jediné čo mu zostalo je viera...
Viera, že ešte niekedy bude milované...
Milované tak, ako nikdy predtým...
Viera, že už nikomu viac neublíži...
... už iba viera...