Snažíš sa, naháňaš ten odviaty prach.
On však rýchlejší je, silnejšie má krídla.
A tak zastavíš sa, sadáš na ľudmi podupanú zem.
Premýšľaš, plačeš, strácaš síl.
Nie je nik, kto by ti pomohol...
S myšlienkami trápiš sa láska ti tak chýba.
Cítiš sa ako dom opustený, čo prázdnotou zíva.
Chytáš sa každej ky, no aj tá sa láme pri tvojom dotyku.
Opustená duša hľadá pokoj, hľadá ten dávno zabudnutý raj.
No namiesto toho, bezvládne telo odnáša ťažký žiaľ...
Či azda nenájde sa nik, kto by tej stvore pomohol?
Ruku nežne podal a povedal: "Som s tebou."?
Či musí duša nevinná na krídlach strachu umierať ?
Bez pocitu šťastia a pochopenia...
Zapadlo slnko, mesiac rozprestrel svoj závoj.
Ticho sa šíri bezbožnou krajinou...
Zranená duša naposledy vzdychla a nehybne ostala ležať.
Už nik nemôže utrieť slzy, tie dávno zmenili sa na prach.
Ostalo telo bez duše a tichý odkaz na perách:
"Prečo dovolíte zraneným umierať... ?"
