Už týždeň pred touto sobotou hlásili jeden pekný deň, ale mal byť už v piatok. To bolo trošku škrtom, keďže v týždni sa náročnejšie zháňajú parťáci. Všetko sa však v priebehu týždňa pomenilo, a tak v stredu si už predbežne dohadujem s Majom nejakú túru zatiaľ s nešpecifikovaným cieľom.
V piatok večer ma ale Lukáš volá, že či nejdem pozrieť na noc na Straník. Že autom... Ani som tomu veľmi neveril, žeby on šiel niekam na kopec ináč ako pešo. No naozaj bolo tomu tak. Boli sme aj s jeho Miškou, len tak narýchlo, pričom som mu teda dal návrh na ďalší deň, či niekam nepôjdeme na východ, ideálne tak na jeho srdcovku - Veľký Rozsutec. Pekné počasie práve malo byť už od skorého rána až do poludnia. Po zvažovaní a ceste domov nakoniec rozhoduje, že pôjdeme niekam len na deň.
V sobotu som síce ráno mal mať školu, ale predsa len mi svedomie nedovolilo nevyužiť pekný deň aktívnym pobytom v prírode. O siedmej vstávam a čaká ma správa, že ako teda, či ideme. Nakoniec sa dohadujeme, že vyrazíme. A tak všetko balím raňajkujem a pomaly čakám na správu od Lukáša, čo a ako. Ten sa má pýta, že kam ideme. Ja hovorím, že mne je to jedno. Navrhuje ferratu, na čo sa ja zrovna necítim a zamietam. Padne aj návrh na Ostrú a Tlstú, kde som ešte nebol, s čím teda by som súhlasil. No cítim, že Lukáš sa nejde nejako rozhýbať. Na jeho pomery veľmi špekuluje. Preto robím rázne rozhodnutie. Majo sa v tomto čase nakoniec rozhodol, že pôjde na Chatu pod Suchým. Ja už do školy nepôjdem, keďže som nachystaný a oblečeným, stačí len vyraziť. S Lukášom sa dohadujem, že to siliť nebudeme, rýchlo volám Majovi, či je ešte v Žiline. Našťastie dostávam kladnú odpoveď aj s tým, že príde po mňa. Tak super! Rýchlo mením rozhodnutie. Nakoniec predsa len nebudem trčať doma.
Nasadám k nemu do auta s menším plánom. Kedysi dávnejšie sme uvažovali nad tým ísť sa pozrieť na Osnicu. Chatu pod Suchým poznáme, no tam sme ešte ani jeden neboli, tak prečo to nevyužiť? Ale, bude súhlasiť? No skúsim teda. Pýtam sa ho ešte skôr ako sa pohneme: "Nejdeme na Osnicu?" Spočiatku reaguje trošku prekvapene s čím som aj počítal, ale netrvalo dlho a nakoniec sa rozhodol, že pôjdeme teda na mnou navrhnutý kopec, keďže zatiaľ je pekne.
Našťastie to nie je tak ďaleko, lebo začíname dosť neskoro. Trošku aj škoda, lebo podľa predpovedí sa má počasie kaziť. A veru nám neostane nakoniec nič dlžné. Začíname zo Štefanovej na Medziholie. Tak toto stúpanie mi je dôverne známe spred dvoch týždňov. Prekvapuje ma len rapídny pokles snehovej pokrývky. Návleky som si len pribalil, zatiaľ ich vôbec nie je treba. Majo si ich bol tiež dokúpiť a okrem toho aj "nesmeky", ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako turistické mačky s kratšími hrotmi umiestnenými viac k stredu topánky oproti horolezeckým mačkám. Tak ako aj snehu bolo menej, tak isto aj tempo bolo dnes podstatne príjemnejšie. Začal som z volnejšie a nakoniec sa mi ani nedarí nejako rozbehnúť. V skutočnosti sa mi ani nechce. Je pekný deň, stačí mi si ho len užiť. Majovi moje tempo vyhovuje, mne tiež, a tak môžeme stúpať aj s prehodením nejakého slovíčka, čím nám stúpanie trošku rýchlejšie ubúda. Prechádzame popri Šlahorke a ani sa nenazdáme a dostávame sa z lesa. To je jasný znak toho, že o chvíľu budeme na veľkej križovatke - na Medziholí.
Prichádzame a v našom smere sa vlastne aj týči náš cieľ. Síce najmenší zo všetkých okolitých kopcov, ale nič to nemení na tom, že nás celkom zaujíma, aký výhľad je odtiaľ. Krátka pauza a poberáme sa na záverečný úsek. Z Medziholia je to údajne len trištvrte hodina, tak to už bude len taká rýchlovka.
Cestou snehu trošku pribudlo, ale stále to je málo na to, aby sme museli vyťahovať návleky. Cítiť ale, že sneh na povrchu je čerstvý, je príjemne mäkký. Už pri schádzaní do Sedla Osnice sa zrazu výhľady trošku menia. Každú chvíľu sa otáčam dozadu. Nemôžem si pomôcť, ten Veľký Rozsutec je prenádherný. Nedokážem sa vynadívať. Fotím ho priam každú chvíľu, nič iné nedokáže natoľko upútať moju pozornosť. Jedine snáď najbližšie stúpanie.
Na chvíľu sme obaja stíchli a začali sa sústrediť na najnáročnejší úsek. Vchádzame do krátkeho lesíka, odkiaľ sa potrebujeme dostať na hrebeň Osnice. Konečne sa dostávam aj do aktívnejšieho tempa. Stúpanie je krátke, takže zase nejaká extra námaha to nie je. No aj tak som na chvíľu odskočil Majovi. Zase nie nejako veľa. Otáčam sa za ním a pozerám... No ten Rozsutec je fakt fantastický. Rýchlo ma napadá myšlienka vyfotiť ho aj s tým, ako Majo ide hore. A tak neváham a realizujem ju.
Horizont sa stráca a to je neklamný znak toho, že terén sa dorovnáva a blížime sa na hrebeň Osnice. Zrazu sa do nás slušne oprie riadne ľadový vietor. Jediné šťastie, že mikinu som si už prehodil za bundu na Medziholí, kde prišli prvé náznaky vetra. No fungujem len na tenkom termo tričku pod bundou, takže žiadny extra teplotný komfort to nie je. To je naozaj len tak na šlapanie. Chýba mi tá kapucňa hlavne. Vždy si ten vietor nájde škulinku medzi čiapkou bundou... A tiež aj na okuliaroch, keďže fúka zboku. Ale tak to patrí k tomu predsa.
Kde tu sa ešte pristavím, spravím zopár fotiek a ani sa nenazdáme a sme hore. Musí sa nechať, tá Osnica je naozaj taký príjemný kopec. Výhľadmi to nie je ako z Rozsutca, to je fakt, ale myslím si, že má čo ponúknuť nenáročnému turistovi. Preto mi aj padne vhod pomenovanie, že je to kopec kompromisov. Okrem toho, aj ja som dnes spravil vlastne kopec kompromisov. Kompromisy kopca spočívajú v tom, že v zime netreba nejakú extra výbavu na to, aby človek mohol tento kopec navštíviť. Tak isto, po Medziholie je to skôr taká príjemná lesná prechádzka, a potom sa to síce ešte na chvíľu zdvihne, ale len na krátky úsek, pričom hneď za ním sa už môžeme kochať peknými výhľadmi. Tak isto je aj časovo nenáročný, taká príjemná poldenná túra. Proste ako sa hovorí, veľa muziky za málo peňazí. Ale prvotriedny orchester samozrejme od toho neočakávajte, to si treba vybehnúť skôr na ten dominantý kopec kúsok vedľa. Ako som už spomínal, druhý zmysel spočíva v tom, že ja sám som dnes musel spraviť kopec kompromisov nakoniec. Pôvodný plán ísť na východ na Rozsutec, potom ísť na deň na Rozsutec, nakoniec "len" Osnica, aj to dosť neskoro, neúčasť v škole. Ale všetko to bolo podmienené niečomu, čo ma vnútorne napĺňa takže rozhodne sa ten čas oplatilo investovať do seba, neľutujem.
Začína mi byť v mojich tenkých dvoch vrstvách už celkom zima, aj prsty v rukaviciach pomaly omŕzajú, je čas ísť nadol. Pri schádzaní Majo nahadzuje svoje tretry... či teda tie turistické mačky. Celkom sa mi to pozdáva, zvažoval som kúpu niečoho takého na ľahšie prechádzky. A teraz keď to vidím naživo sa mi to páči ešte viac. Ľahká inštalácia na ľubovoľnú obuv a grip ako lusk na klzkom povrchu. Stojí to rozhodne za zváženie. Ja to zvládam aj bez nich, i keď na tom strmšom svahu si pripadám, ako keď v telke vidím lyžiarov lyžovať bez lyží len v lyžiarkách a s palicami v rukách. Pekne sa zošmýkavam nadol. No je to celkom zábava, tento rok som si niečo také ešte neužil.
Prichádzame na Medziholie, kde sa nachádza početná skupinka turistov. Musí sa nechať, aj v zime sa vo Fatre nachádza kvantum ľudí, dokonca sú aktívny aj v nočných časoch. Samozrejme, na letnú turistku sa to ani nechytá. Predsa len zima je trošku náročnejšia aj na oblečenie, výbavu a fyzičku. No myslím si, že náš dnešný cieľ je zvládnuteľný pre každého, kto má rád pobyt v prírode aj v zime. Samozrejme, pokiaľ nie je veľká vrstva čerstvo napadaného snehu. Chodníky v tejto lokalite sú plné turistov, preto zväčša bývajú dobre prešlapané.
Dlhý dojazd z Medziholia mi príde nekonečný. Ale nakoniec sa predsa len dočkám a dosť unavený na moje počudovanie schádzam k autu. Som už aj rád, že sedím. A vlastne, za celý večer nie som schopný spraviť iné. Len sedieť. Si to nakoniec až tak zadarmo nebolo ani v mojom prípade...
Záverom už len dodám, že Osnica je jasná voľba, pokiaľ človek nemá celý deň na túru. Taktiež výhľad na Rozsutec je prakticky od Medziholia neustále fantastický a nedá sa ním nasýtiť. Zo samotného najvyššieho bodu sa nám konečne otvoria kruhové výhľady, ktorým trošku bráni Stoh a Rozsutec, ale nie je to zase až tak zlé. V kriváňskej časti Malej Fatry je to príjemná kompromisná alternatíva, ako si ju vychutnať bez extra náročného výstupu.
