Študent Fakulty Riadenia a Informatiky na Žilinskej Univerzite v Žiline, mládežnícky tréner v basketbale, milovník prírody, športu (aj aktívne), fotografovania a príjemnej spoločnosti Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Spomienkami sa vraciam, keď sa mi podarilo nejako spontánne zúčastniť akcie žilinských značkárov pri osádzaní panoramatického smerovníka na obľúbenom kopci Malej Fatry - na Kľaku. Ako milé spestrenie nás na vrchole čakala svadba.
Jeseň v plnom prúde, stromy krásne sfarbené a konečne po dlhej dobe aj pekný víkend ma nútili opäť vyraziť do blízkej Malej Fatry. Deň sme sa s Majom rozhodli využiť naplno a vyrazili sme na Malý a Veľký Rozsutec.
Po úspešnej akcii na Minčole padla dohoda o budúcej dohode v prípade priaznivého počasia, že niečo podobné v dohľadnej dobe zopakujeme. Tentokrát návrh padol z radov rodičov na Chatu pod Kľačianskou Magurou.
Lokálne kopce okrem zaujímavých výhľadov a málo turistov poskytujú ešte jednu možnosť. Keď sa dni skracujú, poskytujú jedinečnú príležitosť ísť si pozrieť akt výmeny dňa a noci za relatívne krátky čas.
Už minulý školský rok som navrhoval mojim začínajúcim basketbalistom, že po sezóne by sme mohli ísť na nejakú túru. Stretlo sa to s pozitívnou odozvou, no nakoniec sa túto akciu podarilo zorganizovať až na začiatok ďalšej sezóny.
V letných horúcich dňoch a po nedávnom absolvovaní západu slnka na Veľkom Kriváni som sa myšlienkami a fotkami vrátil na moju prvú návšetvu tohto najvyššieho vrcholu Malej Fatry.
Hovorí sa, že každý Slovák by mal aspoň jedenkrát vystúpiť na vrchol Kriváňa za svoj život. Mnohí tam ale zatiaľ neboli. Je to však túra, ktorú môže absolvovať každý moderný človek tejto pohodlnej doby?
Pri tom rôznorodom počasí, aké sa odohrávalo celý týždeň bol vcelku úspech, že sa podarilo doladiť aspoň nejaký výlet na hory. Na Krivánskej časti Malej Fatry to bolo pre mňa prvýkrát, keď som tam bol na západ slnka.
Po veľmi chladnom a usmoklenom počasí opäť vykúka slniečko, počasie sa čiastočne stabilizuje a prináša aj úsmevnejšie chvíle. V skutočnosti sa jednalo len o zaškolenie do tajov fotografie, no spojili sme príjemne s užitočným.
Leto je v plnom prúde, dni sú najdlhšie, počasie praje. Počiatočný cyklistický abstinenčný syndróm je preč, a tak sa vyberám konečne na ďalšiu túru po dlhšej odmlke aj ja. Opäť niečo nové, tentokrát sused Veľkého Rozsutca.
Je 28. apríl... Skutočne? Podľa počasia to vyzerá skôr ako žart na 1. apríla. Proste zima si rozmyslela ešte aspoň na chvíľu zavítať do našich končín, a tak dohodnúť výlet na rozlúčku, snáď definitívnu už, nebol problém.
Obľúbená destinácia cykloturistov, prípadne lokálnych turistov, ktorí nemajú chuť alebo čas spraviť si dlhšiu túru, je Chata Pod Suchým. Cez víkend plno, ale v týždni toto miesto dostáva trošku iný rozmer.
V priebehu minulého roka sa mi podarilo navštíviť Kľak aj po druhýkrát. Najskôr v zime na východ a následne v lete na západ. Rovnaký kopec, diametrálne odlišné túry. Zážitok ale ostáva opäť dokonalý.
Mesiac marec využívam skôr na prvé jarné výjazdy, ale vzhľadom na rýchle preklopenie zo zimy do jari som sa odhodlal na svoje meniny prejsť opäť niečo nové v Malej Fatre, tentokrát nie veľmi známa túra na Boboty, ktorá prekvapila.
Keby mi niekto niekedy povedal, že pri návšteve lyžiarského strediska v Jasnej budem mať dobrý pocit z návštevnosti pri počte 17000 ľudí, neveril by som mu. Ale občas sú aj výnimočné dni, kde platí, že čím viac, tým lepšie.
Počasie v poslednom čase absolútne nepraje príjemnej turistike a len kde-tu sa vytvorí nejaké okno. Teraz to ale vyšlo na sobotu, a preto bolo potrebné niečo vymyslieť. Výsledok bol ale poskladaný z mnohých kompromisov.
Všetko musí niekedy byť po prvý raz. Aj moja návšteva tohto všeobecne populárneho kopca bola teraz prvýkrát. Za relatívne krátky čas sa udialo toľko zmien v rozhodnutiach a počasí, že konečný výsledok bol priam neskutočný.
Uvažovali sme s bratrancom nad tým už dávnejšie, žeby sme si mali nájsť čas a vybrať deň, kedy sa vyberieme do najbližšieho skanzenu v našom okolí, no tentokrát to bolo veľmi spontánne rozhodnutie, a tak to aj nakoniec dopadlo.
Druhá verzia západu slnka na Kľaku, bude trošku iná, ako tá prvá, hlavne v tom, že namiesto leta sa koná v zime a v skutočnosti sa na Kľaku pre niekoho z našej výpravy ani odohrávať nebude...
Tu to všetko začalo. Od tohto momentu sa môžem považovať za príležitostného turistu. Čo všetko bolo prvýkrát? Kľak, východ slnka a spoločná túra s Lukášom, ktorý vlastne za toto môže, že občas kde tu niekam vybehnem.
