Po nedávnej túre v Malej Fatre som si zaspomínal, ako som sa rovnakou trasou brodil snehom nad úrovňou kosodreviny prvýkrát. Príde mi to už celkom dávno, aj keď v skutočnosti to až tak dávno nebolo. Trošku sa slovom a fotkami prenesiem do marca roku 2015, keď sa mi úspešne podarilo prvýkrát navštíviť najvyšší kopec tohto nádherného pohoria.
Ako správni vysokoškolskí študenti si nechávame priestor na túru niekedy v týždni. Konkrétne v utorok. Nedávno som s Lukášom absolvoval východ slnka na Kľaku, a preto sa nemôžem dočkať ďalšej spoločnej túry s ním. Teraz sme si to naplánovali na Veľký Kriváň.
Trasu určuje Lukáš, ktorý má Malú Fatru už prechodenú skrz na skrz. Navrhuje, že na hrebeň vybehneme popod Kraviarske na Sedlo Bublen, odtiaľ na Veľký Kriváň cez Pekelník a nakoniec to všetko zbehneme popod lanovku od Snilovského sedla. Mňa ani nenapadne protestovať. Aspoň si prejdem niečo nové a okrem toho, ide so mnou človek, čo má podstatne viac nachodené ako ja.
Vyrážame už ráno, ale nie nejako extra zavčasu. Deň je krásne slnečný. Lukášovi požičiavam svoju záložnú zrkadlovku, aj tak ju teraz nepotrebujem a nech si to on trošku vyskúša, ako sa s tým fotí. Zbiehame kúsok pod parkovisko od Chaty Vrátna, kde začína naša túra. Snehové návleky už mám, patrilo sa. Dokonca Lukáš kúpil tie isté... Asi odkukoval :)) Pýtam sa ho, čo nás teda čaká smerom hore. Tak mi vraví, že zo začiatku taká pohodička, že terén sa zdvihne až neskôr.
Spočiatku napredujeme celkom rýchlo. Narazíme na jeden drevený most v nie veľmi dobrom stave, preto ho prechádzame jednotlivo. Akurát pod serpentínami dobiehame dvojicu skialpinistov. Prehodíme nejaké slovíčko a vstupujeme trošku cik-cak ešte cez les do ostrejšieho stúpania.
Ani to netrvalo dlho a na mňa prichádza slabosť. Trošku spomalujeme, dávame prestávku Lukáš má ale lekárničku prvej pomoci. Hroznový cukor. Ten ma hneď naštartuje. Dávam ešte nejaký pohár čaju, no hneď je lepšie. Ten hroznový cukor si budem musieť aj ja pribalovať pre prípad stroskotania do budúcna.
Vystupujeme nad úroveň lesa a nohy sa začínajú zabárať do snehu. Občas sa zadarí a "amputujeme" si ju celú v kosodrevine, tak hlboko sa niekedy zabárame. Cestu prešlapáva Lukáš. Darmo, tento chodník nepatrí medzi frekventované ťahy Malej Fatry. Je to celkom úmorné. Ja som bez palíc, tak kolega mi ochotne požičiava jednu. Aj to je výdatná pomoc.
Hrebeň je v nedohľadne a pomalé napredovanie veľmi na psychickú pohodu neprispieva. Ale deň je fakt krásny, obláčiky sa hýbu a vzhľadom na to, že mám ND1000 filter a statív, skúšam prvýkrát tým filtrom aj niečo odfotiť. Robím zopár kompozícii aby som mohol neskôr nejakú vybrať a upraviť. Pauza tým pádom padla vhod obom. Aj kolega sa išiel trošku vyšantiť s požičaným fotoaparátom.
Krátko na to dosahujeme Chrapáky. Rázcestie je skoro celé zasyspané snehom, odhadmo tak 150 cm tu môže byť nasypané, možno miestami aj viac. Myšlienkami sa vraciame k skialpinistom... S tým by sme sa aspoň nezabárali do toho snehu... Ale dobrá správa je, že z Chrapákov to už predsa len tak ďaleko nie je.
A veru nebolo. Na hrebeni sme čo nevidieť. Pre mňa sú to celkom nové výhľady, a preto od Lukáša zisťujem aspoň okolité kopce, ktorý je ktorý. Začalo aj dosť nepríjemne ostre fúkať od martinskej strany. Teraz by sa mi kapucňa zišla... Kde tu mi fúkne z golier, no čo narobím. Opäť používam ND1000 filter na Malý Kriváň a robím aj nám nejakú spoločnú fotku s Lukášom, keď už mám ten statív. Bolo by vhodné sa už konečne pohnúť ďalej, lebo asi zmrznem. Pokračujeme stúpaním na Pekelník. Stále fúka z pravej strany, takže celá pravá strana tváre je dosť bolestivo vyštípaná. Bohužiaľ si nemám ako veľmi pomôcť, ale dá sa to vydržať. Zrazu mi vraví Lukáš, že už sme na ňom (na Pekelníku). Aha, to som si ani nejako neuvedomil... Jeho hrebeň je celkom zaujímavý. Upozorňuje ma, aby som si dával pozor, že nech nejdem veľmi ku kraju kde by mohol byť voľný sneh a mohol by ma stiahnúť dole svahom, čo by nemuselo dobre dopadnúť. Ešte kde tu, niečo cvaknem, no prsty mi v tom mraze rýchlo omŕzajú, tá nepríjemná zima mi nedovolí chvíľu kľudne postáť. No Veľký Kriváň je na dohľad, a preto upaľujeme vpred v rámci našich možností. Ešteže hrebeň nebol priveľmi ľadový, lebo bez mačiek by som ja bol stratený. Kolega asi nie, ten ich totiž má vždy pribalené pre prípad núdze.
A sme tu. Lukáš ma pekne privítal na vrchole najvyššieho kopca Malej Fatry. Je fakt, že pôsobí trošku "neohrabane". Nie je to teda žiadny nápadný krásavec. Ale to už tak neraz býva. Dávame chvíľu prestávku na fotenie. A tak beháme po vrchole a s nami behajú aj uzávierky fotoaparátov. Viditeľnosť je skvelá, ako to už väčšinou pri jasnom chladnom zimnom počasí býva.
Vietor nás už ale poháňa zase nadol. Do závetria sa ale dostávame prakticky okamžite, čo opustíme vrchol, keďže schádzame na Snilovské sedlo. Cestou stretám párik, kde chalan nesie partnerke snowboard aj všetko ostatné. Tá kráča v snežnicach naľahko. Pri Snilovskom sedle sa veľmi nezdržujeme a pokračujeme najstrmšou častou našej túry popod lanovku.
Snehu je až-až. Vtedy a jedine vtedy vie byť pre mňa schádzanie zábavné. Spomalené skoky v snehu vyzerajú podobne, ako keď kozmonauti vstúpili na povrch mesiaca, preto si z toho robím srandu, že ideme "mesačnou chôdzou". Dokonca sa z toho pohľadu na Lukáša nemôžem ubrániť smiechu. Niekde vpravo je nejaká zvláštna stopa. Nie je prechodená, len sneh je mierne zatlačený hlbšie do tvaru písmena "U". Pýtam sa Lukáša, že z čoho to je. Ako obvykle znova vtipná poznámka (minule keď pri cvrlíkaní povedal, že to je šrtkáčové pole okolo nás), že to bude určite stopa anakondy. Ten chalan ma dostáva do kolien... I keď to aj terén. Netreba to podceňovať hlavne preto, aby nevzniklo nejaké hlúpe zranenie. No našťastie nás až po spodok nič zlé nestretne, a tak ukončujeme našu spoločnú túru s veľmi dobrými pocitmi a zážitkami.
