Počas Veľkej Noci v Zuberci ešte prevláda zimné počasie. Počas rána Bielej Soboty bolo naozaj bielo a jarné lyžovačky boli z môjho pohľadu tie najlepšie v sezóne, februárové sa im ani zďaleka nevyrovnali. Tá na Veľkonočný pondelok bola slnečná a z rána ešte primrznutá, sneh vydržal dlho. Ešte lyže nechávam pre istotu v permanencii, čo ak by som ich náhodou ešte použil? No ani len netuším, aké zásadné zmeny prinesie počasie najbližší týždeň.
Marec veľmi na túry už nechodievam. V nížinách už je dosť blata, čo ma vcelku odrádza. Nedávno som sa bol len prejsť aspoň po vrchol zjazdovky na Poludňovom Grúni, nech nemusím chodiť tým blatom. Preto ak teploty umožnia (stačí nejakých 8-10 °C) tak už začínam aj jazdiť na bicykli. No počasie akoby zrazu chcelo preskočiť jar. Teploty sa z miernych mínusov a nízkych denných plusových teplôt preklápajú už len do plusových, rovno dvojciferných, a neustále sa otepluje, pričom konečne aj v posledných týždňoch pribúda slnečných dní. Koniec týždňa po Veľkej Noci má byť úplne fantastický. V sobotu rozhodujem zápasy celý deň, ale v nedeľu som síce mal ísť pôvodne na turnaj s družstvom, ten sa ale ruší, a tak si plánujem, žeby som spáchal nejaký dlhší výjazd na bicykli, keď už má byť tak teplo. Podľa predpovedí, ortuť na teplomeri má siahať až k 18°C! Plus slnko k tomu, no fantázia...
Čím viac sa blíži víkend, tým viac sa predpovede napĺňajú. Stále sa oteplieva, slnko príjemne hreje, sneh sa topí neuveriteľnou rýchlosťou aj vo vyšších polohách. Vzhľadom na to, že na Malú Fatru mám výborný výhľad každý deň, je priam neuveriteľné sledovať úbytky snehu. Aj keď sa chystám v nedeľu na bicykel, nechávam si otvorené zadné vrátka aj pre turistiku, ktorá by v nižších polohách mohla byť už prakticky po suchom a bez blata, keďže slnko presúša zem a nepršalo už dlhšie.
V sobotu z telocvične len každú chvíľu hľadím von a keď sa z nej nakoniec o štvrtej v Martine dostanem, o piatej už doma sedím na bicykli, aspoň na chvíľu... Nakoniec to bolo relatívne slušných 48km. Hneď mám srdce na svojom mieste. Na nedeľu to vidím podobne. Nikto má však na bicykel podporiť nechce, no nič, pôjdem asi sám. Ale predsa len mi vŕta v hlave ponuka od Maja, žeby sme mohli ísť niekam na túru. Večer nič nedoriešime, takže ráno sa uvidí.
Majovi píšem na ďalší deň, či sa niekam teda chystá. Žeby šiel pozrieť na Boboty, tam ešte nebol. Hovorím si: 'Ani ja'. Chvíľu uvažujem. Predpovede hlásia ešte teplejšie počasie aj na najbližšie dva dni, však na bike môžem ísť aj potom. Prečo by som nevyužil teraz spoločnosť, keď mám tú príležitosť. Dávam tomu zelenú a idem sa chystať. Tesne pred odchodom mi zvoní mobil. Tomáš volá, aké to prekvapenie:
-"Čau Richie, čo robíš?"
-"Akurát sa chystám na túru na Boboty, prečo?"
-"Rozmýľame s Marekom, žeby sme niekam vybehli..."
-"Škoda chalani, že ste mi nedali vedieť skôr, už som sa sľúbil a som pomaličky na odchode"
Zrazu akoby sa s turistami roztrhlo vrece. Veruže by som s Tomášom a Marekom aj vybehol niekam, aspoň by som si dal trošku do tela. Ale už nejdem vymýšľať a špekulovať. Za 10 minút už idem naproti Majovi.
Chvíľu pred Tomášovým telefonátom som hovoril aj s Majom, kde som mu zdelil, že ja idem len "na ľahko" čo sa oblečenia týka (krátke-krátke) On na môj podnet pre istotu ešte pribaluje tričko, pričom ja pre istotu beriem veľký batoh, aby som mal kde nabaliť aj veci s dlhým rukávom. Predsa len toto je trošku nevyspitateľné ako bude. No moje skúsenosti z pred roka mi hovoria, že počas slnečného jarného dňa pri +15 a slabom vetre vydržať v krátkom rukáve nie je nejaký extra problém. Síce z rána ešte tak horúco nie je, ale na slnku len čo som vyšiel von je veľmi príjemne. Povedal by som tak akurát. Pocit zimy necítim a tiež mi nie je ani teplo. Nasadám a vyrážame opäť za novým cieľom - na Boboty.
Cesta nám ubehne rýchlo, však to máme kúsok. Parkujeme na úpätí Tiešňav vo Vrátnej doline, kde sa vápencový masív rozdeľuje vďaka potoku. Na jednu stranu vedie Zbojnícky chodník, ten je však kúsok ďalej uzavretý sezónnou uzáverou, a tak vyrážame na opačnú stranu. Ešte len začneme kráčať a hneď sa do nás začne opierať riadny sklon kopca s mierne exponovaným terénom. Kde tu slúžia aj retiazky na to, aby sme sa ľahšie dokázali prebojovať skalnou stenou. Výškové metre pribúdajú rýchlo, preto fotoaparát nenechávam dlho odpočívať. Akonáhle sa naskytol aspoň trošku výhľad, prichádzali prvé fotky. No svoj stroj som vždy zbalil po ukončení snímkovania. Tým pádom sme následne potom viac stáli, ako kráčali.
Najväčšie prevýšenie na celej túre bolo hneď z úvodu. Za vápencovou stenou vbiehame do príjemného lesa, kde teplota išla trošku nadol, no nám to padlo len vhod. Cestou vidíme dosť popadaných stromov, pričom na jednom konári sa mi darí rozbiť si koleno. Krv mi presakuje, a tak radšej stojíme, kým mi nezaschne. Ideme stredom hrebeňa stále nahor, po čase sa terén postupne dorovnáva. Odtiaľto nás nečakajú už žiadne tiahlejšie stúpania. Celkom fajn prechádzka, zo začiatku aj výživná. Zrazu máme konečne možnosť nahliadnúť na obe strany, aj na Terchovú aj na Vrátnu. Prichádzajú prvé skalné bralá. Máme čas, tak sa vyberáme po vychodených chodníčkoch mimo značky pozrieť, či sa nám z niektorých skál nenaskytne lepší pohľad. Už pri prvej slávime úspech, aj keď sa priznám, že pobyt na skale, na ktorej som sedel keď som fotil mi zo začiatku bol viac ako nepríjemný, no postupom času, keď som si uvedomil, že kým budem kľudne sedieť, nič nehrozí som si trošku na to zvykol. Ale výhľad skutočne fantastický. Lyžiarske stredisko ako na dlani. Urobím teda niekoľko záberov a putujeme ďalej. Zrazu vidíme aj Veľký Rozsutec s nejakým skalným bralom. Majo hovorí, že dúfa, že chodník vedie tam. Nemal celkom pravdu.
Fakt je ale taký že skalné bralo, ktoré sme videli, sa pri troche snahy dalo dosiahnúť. Ja som sa v ten deň na adrenalínové zážitky lezecké veľmi necítil, ale Majo sa predsa len odvážil. Podľa jeho opisu bolo možné vidieť na všetky smery, takže určite sa jednalo o jeden z njavyšších bodov našej túry v tom dni.
Majovi sa našťastie nič nestalo a tak pokračujeme lesom ďalej. Zrazu sa pred nami zjaví značka na žltej tyči, ale bez nejakého smerovníka. Neverím tomu, žeby to bol najvyšší bod, no Majo si to myslí a úprimne, tiež to tak cítim. A naozaj tomu tak bolo. Odvtedy už len klesáme. Som z toho trošku rozčarovaný, ešte som sa asi nikde nestretol s tým, žeby najvyšší bod na nejakom kopci nemal tabuľu. Aby som ale pravdu povedal, nestretli sme jediné rázcestie za celú dobu túry. Proste je to čisto len prechod hrebeňom z bodu A do bodu B po značke, bez akejkoľvek informačnej tabule.
Schádzanie je čisto lesného charakteru. Zo začiatku nás odkláňajú od značky popadané stromy, cez ktoré sa musíme prebíjať. Na jednom si opäť škrabnem nohy, lebo sa mu ulomila suchá vetva, na ktorej som sa zapieral nohou. Značku ale intuitívne rýchlo nachádzame znova a pokračujeme nadol trošku menšími serpentínami. Mali sme šťastie aj ďatle, tie nám trošku spestrili naše klesanie. To ide skutočne rýchlo nadol. Podklad bol príjemne mäkký a bez nejakých záludností. Vďaka prudkému sklonu sa zrazu vynárame z lesa na lúke. Prichádzame na známe sedlo Vrchpodžiar, ktoré je len kúsok nad Chatou Podžiar. Odtiaľ už príjemným chodníčkom zbiehame do Štefanovej a ďalej chodníkom popri ceste až k nášmu autu, kde končíme našu krátku túru.
Na záver spravím menší sumár, keďže táto oblasť Malej Fatry sa neteší až tak veľkej popularite. Počet turistov, ktorých sme stretli pri prechode hrebeňa: 0! Zato pri dierach bolo ľudí požehnane. Pritom sa jednalo o skutočne nádherný deň, dokonca víkendový, ktorý som kompletne celý absolvoval v krátkom rukáve, ako na nohách, tak na rukách. Turistika hodná letnej. Už ale k samotnej túre. Začíname na parkovisku v Tiesňavách a vyberáme sa po zelenej turistickej značke smerom na ľavú stranu od cesty, pokiaľ sa pozeráme smerom do doliny. Zo začiatku nás čaká strmé stúpanie cez vápencové podložie. Kde tu nejaká retiazka, ale nič dramatické. Po chvíli sa trošku otvorí dolina, ale nie veľmi. Vo výhľadoch bráni protiľahlá skalná stena ako je Zbojnícky chodník. Následne sa vnárame do lesa, kde už stúpanie nie je tak strmé. Po chvíli lesného stúpania sa dostávame na hlavný hrebeň, odkiaľ je možné si vybehnúť kde tu na nejakú výhliadku na skale (podobne ako na Súľove). Nie je to však nutné, pekné výhľady sa naskytnú aj bez zbytočného rizika priamo z chodníka. Prechod hrebeňom je vzhľadom na dĺžku celkovej túry relatívne dlhý. Po úspešnom prejdení prichádza prudké lesné klesanie na Sedlo Vrchpodžiar. Chodník je v hornej časti zapadnutý stromami, takže treba si to trošku obehnúť bokom, ale nie je problém natrafiť na značku späť, chodník je veľmi široký. Z tejto strany žiadne nástrahy nie sú, podklad je mäkký bez nejakých exponovaných úsekov, klesanie je prakticky lineárne. Vzhľadom na to, že je strmé, netrvá dlho. Celá túra sa vcelku kľudným tempom bez prestávky dá absolvovať tak do 3 hodín podľa mňa, pokiaľ za cieľový bod považujeme Štefanovú. Odtiaľ je to ešte tak 30-45 minút po chodníku k východiskovému bodu. Preto odporúčam ju určite každému kto tu ešte nebol. Boboty ponúkajú opäť iný uhol pohľadu na okolitú krásu Malej Fatry, pritom sa jedná o stredne náročnú túru (v rámci slovenských podmienok - cca. 550 výskových metrov treba absolvovať). Vzhľadom na prudké stúpanie a prudké klesanie z časového hľadiska by mohla byť definovaná ako poldenná, no ani to mi nepríde úplne výstižné. Proste len taký rýchlovka :o)
