Ani sám neviem, ako sa nám to podarilo. Proste len tak. Ide sa. No nie je veľa času. Tomáš má zdržanie, kým príde z plavárne domov a môj geniálny nápad stihnúť západ slnka z Osnice začína dostávať časové trhliny. Krivánska časť Malej Fatry je passé. Aj keď je leto, slnko už tak dlho nesvieti. Sadáme do auta a vyrážame smerom na....... Hm... Kam to vlastne vyrážame teda?
Šoférujem neviem kam a rozoberáme možnosti. Straník je hlúposť, lúčanská Malá Fatra... Hoblík? Alebo... Čo tak vyjsť na Čipčie!? Odtiaľ by mohol byť fajn západ slnka. Tomáš súhlasí, keďže tam ešte nebol a pre mňa je to vhodná alternatíva, lebo viem, že západ v tomto čase stíhame úplne pohodlne.
Auto odstavujeme pod lomom a žiadne zbytočné zdržiavanie. Modrou rovno hore! Haha, Tomáš si zase nezobral palice a ja hej. Aspoň sa toľko nenarobím... Si si istý Rišo? Celkom slušné tempo sme nakoniec dali, snáď to aj vydržíme do konca. Kde tu niečo povysvetlím, poukazujem, ale žiadne zbytočné zdržiavanie. Po dohode, najbližšia zastávka až na výhliadke tesne pod vrcholom!
No a sme tu. Kámo, máš chvíľu čas na výdych. Či skôr ja? Nohy sa mi už veru slušne pripomínajú. To je jedno, hlavne, že sme stihli ešte celkom dobré svetlo. No som rád, že sme sa vybrali nakoniec na toto miesto. Nafotiť západ slnka z Čipčia som zvažoval už veľmi dávno. Dnes sa to stalo realitou. Konečne! Po pár fotkách sa ponáhľame ďalej, predsa len ešte nie sme úplne v cieli.
Platí! Najskôr vybehneme na vrchol, aby sme mali zápis, že sme boli tu, a potom sa vrátime dole na moje obľúbené miesto. Hore je úplny kľud. Slnko už rapídne stratilo na intenzite, aj napriek tomu, že na vrchol sa mi podarilo doraziť v rekordnom čase. 42 minút čistého času chôdze je veľmi slušné. Len nechápem, ako sa mi podarilo znova stratiť modrú značku a zase sa na ňu vracať. Pritom som tu bol len nedávno, keď som tiež rovnako netrafil ako dnes...
Po niekoľkých "vrcholovkách" sa vraciame na moje obľúbené miestečko, ktoré je len kúsok tesne pod najvyšším bodom dnešnej túry. Spravíme si aj nejakééééé........ nespravíme. Myslel som, že tu nikto nebude, ale predsa len som dobre videl už pri parkovisku, že niekto sa sem štveral okrem nás. A keď nie my, tak nenápadne dáme foto aspoň tomu dobrákovi, s ktorým budeme mať tú česť prežiť dnešný západ slnka.
"Nezavadziam?"
Sakra, všimol si nás... "Nie, práveže ste tam teraz veľmi dobre a vhodne!" Urobím zopár cvakov a bežíme sa zoznámiť s našou novou spoločnosťou. Vojto je tiež nadšenec fotenia. Hm... prechodvý filter... Monopod? Tak to si musím od neho nechať vysvetliť. Údajne to ešte stačí. No ja na trojnohý statív nemôžem dať dopustiť. Máme mierny opar, čo nie je veľmi výhodné, no ktovie, kedy sa sem dostanem najbližšie? Preto nešpekulujem a radšej fotím. Uvidíme, čo na to povie potom software v počítači.
Vďaka diskusii slnko rýchlo zabieha za vzdialené kopčeky, a preto je čas sa vybrať nadol. Ja som za okruh. Chalani neprotestujú a tak sa celá naša trojica vyberá opäť na vrchol a nazad po žltej. S Vojtom ešte rozoberáme ako by sa dalo ešte fotiť aj pri týchto "svetelných" podmienkach, keď je už slnko schované. Vďaka tomu sa cesta nadol opäť hodne urýchli. Fotky už ale ostanú len v teoretickej rovine diskusie. Žiadna ďalšia nepribudne.
Čo môže byť lepšie, ako mať možnosť si takto narýchlo vybehnúť celkom slušný kopček s pekným výhľadom a v tichosti si užiť ten západ? Nie je ani nutné vybiehať na veľhory, proste len kúsok ďalej od civilizácie. To stačí. Veď predsa to ticho lieči...
