Mám už celkom dosť cyklistických výjazdov, zaberám teraz každý deň. Vcelku mi to vyhovuje, ale chcelo by nejakú zmenu. A ako na zavolanie, Lukáš prichádza s geniálnou myšlienkou navštíviť vrch Strážov, keďže ani on, ani ja, sme tam ešte neboli. Vybavujeme si aj sprievodcu Miša, ktorý tam už bol, takže nebudeme aspoň musieť hľadať cesty kade-tade.
Vyrážame, opäť ako je s Lukášom tradičné, tak, aby sme museli na vrchol švihať. Prečo to proste raz s ním nejde tak, aby som to stihol proste v kľude, bez zbytočného tlaku, či si stihnem rozložiť fototechniku? No nič, som už trošku v tomto vycvičený, a nejedná sa o nejaké veľké prevýšenie, takže by sme to mali stihnúť. V Šuji ešte berieme nášho vodcu a pokračujeme ďalej do Čičmian. Tu už Mišo určuje, kadiaľ pôjdeme. Odstavujeme auto pri nejakej poľnej ceste kúsok za Čičmanmi.
Stúpanie začína pozvoľna, aspoň sa na úvod trošku rozdýchame. No za pár minút vstupom do lesa sa začína prudko zdvíhať. Ideme už nejaký čas. Kráča sa mi dobre, darmo, tréningové objemy zanechali pozitívnu stopu. Po najostrejšom stúpaní prichádzame na Rázcestie pod Strážovom. Lukáš má menšiu krízu, tak ju trošku využívame na pauzu, čo uvíta aj Mišo. Mňa už mrle žerú a najradšej by som sa videl na vrchole. Úspešne sa mi darí ich prinútiť pohnúť sa. Po krátkom čase a miernejšom stúpaní prichádzame na otvorenú lúku, kde Mišo hovorí, že už nás nič nemusí naháňať, vrchol je kúsok za ňou. Vzhľadom na to, že nejaká rezerva ešte ostala, vyberám foťák a využívam mäkšieho svetla a pekný výhľad na Kľak k prvým fotografiám. Zbytočne to ale nenaťahujem, cieľ ešte sme nedosiahli, preto sa radšej poberáme k vrcholu.
Za pár minút už sme tu. Pozerám, že na vrchole nie sme sami, máme spoločnosť. Dokonca fotografickú, čo je pre mňa vítaný úkaz. Zatiaľ sa ale venujem sebe. Vzhľadom na počasie to bolo tak fifty-fifty, či západ bude dobrý alebo nie. Ani teraz nemáme istotu. Nad nami panuje potrhaná oblačnosť, za ktorou sa náš zdroj svetla - slnko, zatiaľ úspešne ukrýva. Uvidíme, ako to celé dopadne. Mám ešte nejaký čas, tak fotím aspoň zaujímavo zafarbenú oblohu. Nevýhodou je, že fotky sú mdlé, keďže svetla už dosť rapídne ubudlo. Ale ktovie kedy sa sem znova dostanem, tak nech mám aspoň predstavu, čo sa kde dá odfotiť. Pýtam sa Miša, že kde je dvojkríž, tak ma posiela ďalej kúsok nižšie. Chvíľu tu skúšam niečo vymyslieť s kompozíciou, a keďže som dosť ticho, radšej ma spolubojovníci prichádzajú skontrolovať, či sa mi nič nestalo. Ale čas západu sa blíži a tak sa vraciam naspäť k nim na vrchol.
Dávam sa už aj do reči s našou novou spoločnosťou. Zisťujem, že sa volá Marek. Dáva mi na seba kontakt. Potom doma už natrafím aj na jeho fotky a tiež si spomínam, že čo to som od neho na internete už videl. Jeho fotky sa mi páčia veľmi a on je dôkazom toho, že nie všetko je len o super výbave. Tú má dokonca o triedu nižšiu ako ja. No ale začíname sa už venovať tomu, čo nás v najbližších okamihoch čaká. Zhodli sme sa na tom, že medzi horizontom a oblačnosťou je nejaké špára a bude nám stačiť len to, aby nám slnko tadiaľ trošku prekuklo a prisvietilo nám trochu na kompozíciu. Už to prichádza. Vidíme ako sa spodné lúče slnka predierajú popod oblaky. Všetci sme plní očakávania, keď tu zrazu z ničoho nič okolo nás v tesnej blízkosti začal prebiehať nejaký menší a nie veľmi hustý oblak. V prvom momente si hovorím, že je koniec, nič z toho nebude. Vznikne ešte väčšia oblačnosť a kým sa rozplynie, aby sme mohli niečo odfotiť bude už po slnku. Ale oblak nehustne a vďaka vetru putuje skrz nás neustále. Vzápätí prichádza dlhoočakávaný okamžik. Slnko na pár chvíľ dosahuje svoju maximálnu silu, ktorú v danom momente môže ukázať. Zrazu sa v kvapky vody nasýtia žltými lúčmi a prichádza neskutočné divadlo. Tak toto som nečakal! Uzávierky u mňa aj Mareka cvakajú o dušu, aby neušiel ani ten najlepší okamžik. Svetlené podmienky kvôli oblaku, ktorý je poháňaný vetrom sa menia prakticky každú sekundu a kto bude vedieť, ktorý záber je ten najlepší? Ani sa nenazdáme a slnko sa schováva za hory. Krátke, ale o to intenzívnejšie predstavenie sa skončilo.
Keď už sme tu, robíme ešte nejaké spoločné fotky a v diaľke sa mi páči vrstvenie oblakov a hôr, tak vyberám aj dlhšie ohnisko a urobím si na záver ešte nejakú fotku aj detailnejšieho záberu. Balíme na odchod. Lúčime sa s Marekom, ktorý, mimochodom, z nášho dnešného výletu získava ocenenie 'foto týždňa' na jednom prestížnom fotoprotáli a zberáme sa pomaličky nazad.
Cesta nadol ubieha celkom rýchlo, však prečo by nie, keď nás stále napĺňajú skvelé pocity z nedávneho predstavenia. Mišo zapína svoju novú čelovku, tak to je riadny lampáš! Ja s Lukášom ani svietiť nemusíme. Keď sa dostávame dole už na príjazdovú poľnú cestu počujeme zo všetkých strán príjemné cvrlikanie. Ja len tak zo žartu nadhodím predstierajúc zdesenie: "Čo to je!?" Lukáš ten žart pochopil a dáva veľmi trefnú odpoveď: "Štrkáčove pole!" Dobre som sa na tom zasmial, ale predstava, žeby okolo nás bolo toľko štrkáčov mi príjemná veru nebola.
Prichádzame k autu a pomaly sa zberáme domov. Bola to moja prvá návšteva Strážovských vrchov, no dúfam, že nie posledná. Tieto kopce síce nie sú nejako extra vysoké, ale fotogenické, to áno. Snáď do skorého stretnutia s nimi sa na teraz lúčim.
