Sedíme 29. 12. spolu u Lukáša a rozmýšľame, kam by sme sa to zajtra vybrali. Už pár dní pred tým sme sa dohodli, že spravíme pred Silvestrovským výstupom ešte nejakú turistickú akciu. Počasie koniec koncov má byť priaznivé, konečne sa po nekonečných hmlách vyjasňuje aj v dolinách, ale má prísť aj prvá vlna ochladenia. Ja navrhujem Malú Fatru, časť hrebeňa medzi Poludňovým Grúňom a Chlebom. Lukáš súhlasí, no nakoniec ma osvieti a príde iný nápad, ktorý nás oboch nadchne natoľko, že sa ho rozhodneme absolvovať.
Už mnohokrát som sa chcel vybrať na Choč a nie a nie sa tam dostať. Navrhujem to teda a pri záverečnom zhodnotení sme sa zhodli, že ani jeden tam z nás nebol, preto si to premierovo vybehneme. Veď je povestný svojimi krásnymi výhľadmi a počasie má byť na to priam ideálne. Myšlienka super, hor sa chystať na ďalší deň.
Ráno o 8:00 odjazd do Žiliny. Tentokrát sme boli vcelku presní. Časť cesty prefrčíme už novootvorenou diaľnicou poza Vrútky, Martin a Sučany a niečo po deviatej dorážame do našej východiskovej obce, odkiaľ štartujú skoro všetci – Valaská Dubová. Vyskakujeme z auta, pričom chlad nás slušne prebúdza do mrazivého rána. Darmo, aklimatizácia ešte chýba, bol to prvý chladnejší deň počas štartujúcej zimy. Ja som sa patrične na to aj dostatočne naobliekal, však nebudem mrznúť, no smerom nahor som mohol kľudne ešte jednu vrstvu zhodiť :) Predtým, ako sme sa dostali na chodník sa pri nás zastavuje ešte jedno auto a tiež zisťujú, ktorým smerom sa vydať, že vraj sú tu tiež len prvýkrát. Intuitívne podľa značiek na stĺpoch ich navigujeme, našťastie správnym smerom.
Začíname stúpať a ja Lukáša oboznamujem s profilom, ktorý som si stihol ešte naštudovať na internete. Zo začiatku by to mala byť taká ľahšia turistika a na záver od Strednej Poľany by sa to malo zdvihnúť až do finišu. Ale už čoskoro zistím, ako veľmi sa mýlim! Začali sme šlapať. Chodník sa začne celkom slušne zdvíhať, hovorím si, to sa zlepší a dorovná, keď sa dostaneme trošku nad obec. Vchádzame do údolia, prechádzame popri kamennej stene a čo sa deje? Chodník sa začína ešte prudšie dvíhať! A tak začíname ťažšie dýchať. Obchádzame síce pomalšie idúcich no inštinkt mi hovorí, aby som to zbytočne nehrotil. Veď ďalší deň nás čaká klasická silvestrovská túra, ktorá je, mimochodom, realizovaná aj na tomto kopci. My však pôjdeme už inam. Ale priznám sa, že pri počte turistov, koľkých som tam v tento deň videl som aj chvíľu zauvažoval, či som si nesplietol dátum. Vskutku veľmi veľa ľudí prúdilo nahor, aj smerom nadol. Výhodou je veľmi široký, čiastočne kamenistý, chodník. Tak teda dávame slušné tempo, ale ja si nevyskakujem za hranu, čo sa ukázalo rozumné.
Po celkom dlhom čase, aspoň sa mi to tak zdalo, stretáme jedného postaršieho pána – Vlada. Ten to pozná a na našu otázku, že koľko to máme po Poľanu odpovedá, že tak polhodinu zhruba rovnakým terénom a stúpaním. No čakal som trošku príjemnejšiu odpoveď, ale zase to nie je také zlé. Len ten stereotyp do kopca bude trošku na boj s nervami. Po zhruba 15 minútach však zisťujem, že nám nedal tak presný časový údaj. Akurát sme dorazili na Strednú Poľanu, kde sa konečne aj chodník vynára z tmy lesa na krásne slnečnú lúku. Skôr ako sa na ňu vyberieme, stojíme ešte v závetrí stromov a dávame prvú prestávku, Lukáš prihadzuje ďalšiu vrstvu na vrch. Chvíľu na to nás Vlado dobieha a tak prehadzujeme pár slov. Veľmi milý pán. Tiež oblieka druhú vrstvu nohavíc no mne už začína byť celkom zima z postávania, a tak sa vyberáme opäť ďalej.
Od Poľany mal byť výstup exponovanejší. To je asi aj pravda, ale úseky sú technicky trošku náročnejšie, kvôli ľadu a veľkým kameňom preto výstup nie je až tak fyzicky náročný. Pri možnosti zvoliť zimnú alebo letnú trasu volíme tú zimnú (však je zima aj Zima, nie!?). Na nej nás čakajú dosť nepríjemné ľadové stúpania v tieni. Lukáš to má o to ťažšie, keďže si palice zabudol doma. Tesne pred vrcholom ešte retiazkový úsek, ktoré vďaka paliciam nemusím vôbec použiť. O chvíľu sa už naskytli aj prvé pohľady na okolitú krajinu a ani sme sa nenazdali, zrazu sme boli na vrchole! Stúpanie od Poľany mi ubehlo, na rozdiel od prvej časti, veľmi rýchlo, najmä kvôli jeho pestrosti.
Vlada sme ešte stretli dole no opäť na vrchole sa stretáme. Okrem neho tu je ešte kvantum ďalším turistov. To si skutočne neviem predstaviť, čo sa tu bude diať zajtra. Spočiatku to vyzeralo aj na silnejší vietor, no práveže na vrchole šteklí len jemný vánok. A tak sa prezlečieme, vyťahujem foťák a fotím o dušu. Výhľady sú fantastické. Vidieť skutočne všetko. Pohoria čo som poznal, prípadne aj niektoré kopce. Malá Fatra mne bola dobre známa, Tak isto aj trošku pocukrované vrcholky Západných Tatier. A zjazdovky v Nízkych Tatrách boli nesporne z Jasnej. Pri tom mrazivom, ale aj slnečnom počasí sme vydržali hore skoro hodinu. Vladovi som chcel poslať niekoľko fotiek a tak žiadam kontakt. Bohužiaľ sme sa k nemu už nedostali. On sa vybral trošku inde a my už chceme ísť pomaly nadol.
A tak zliezame. Cestou nadol volíme letnú (zelenú) trasu namiesto zimnej – dobre robíme. Tu o ľade ani chýru ani slychu, relatívne rýchlo zbiehame na Strednú Poľanu. Tu si dávam chvíľu oddych, ja zhadzujem teplé vrstvy, už mi začínalo byť celkom horúco. A koho to nevidíme? Náš nový priateľ sa k nám rúti. Využívam situáciu, pýtam kontakt. Na moje prekvapenie dostávam vizitku z jadrovej energetiky. To som skutočne nečakal. Ten človek na mňa pôsobil veľmi jednoducho. Ale ja to vnímam ako veľké plus. Nemám rád, keď niekto sa začne správať ako niečo viac len preto, lebo zastáva vysoké postavenie. Lúčime sa a ja sa sľúbim, že určite nejakú fotku pošlem. Sľub som nakoniec aj dodržím a podelím sa o tú vrcholovú nádheru.
Cestou nadol ešte stretáme skupinku ľudí ktorý sa očividnej chystajú na bivakovanie. Posledný člen sa pristavuje pri nás a pýta sa, koľko to je ešte na vrchol. Sympatický mladík, len ho, chudáka, kolegovia nechali niesť najviac vecí a tak išiel úplne na konci. Nejako motivačne sa mu snažíme podať jeho situáciu a pokračujeme behom smerom nadol ďalej. Dlhé a nekonečne sterotypné klesanie sa konečne končí a pomaly vchádzame do dediny. Paráda! Opäť super turistický deň za nami!
Cestou späť sa vraciame už cez Dolný Kubín, kde sa stavíme najesť v miestnej kolibe. Opäť moja obľúbená krémová cesnaková polievka. Mňam! A tak sa vraciame domov. Unavení, ale spokojní. Uvidíme však, aké stopy zanechá dnešná slušná turistika na nás pred zajtrajším výstupom na Minčol. Svalovica sa totiž už trošku začína ozývať :)
