Opäť na Nový Rok ma čakala prechádzka na Čipčie, aj keď do poslednej chvíle nebolo isté, či sa vôbec na ňu vyberiem. Nakoniec však všetky okolnosti dali zelenú tejto vcelku nenáročnej turistike, a tak opäť som sa mohol vybrať už na - v súčasnosti - "meštianskú turistiku".
Ráno ma privíta... hmla. Hm, ale aj tak hlásili dosť bohatú oblačnosť, takže nerobím si zbytočné nádeje, že ak sa mi nad ten opar podarí dostať, tak že bude krásne slnečno. Stretnutie so spoločníkmi má byť v Turí, no po mojej dlhšej rannej príprave mi do auta v Rosine volá Lukáš, že spolu s Martinom už sú na mieste. Hovorím mu, že sa ozvem, keď tam prídem. Prichádam do Turia, na Pohančenej ma čaká nádherný výhľad na Rajeckú dolinu a trošku bieleho poprašku.
Dobalujem na parkovisku posledné veci z auta a volám Lukášovi, tí že už kráčajú pomaly, tak mu hovorím, že keď tak, stretneme sa hore, predsa som už len mal cca 15 minútové manko, čo na zhruba hodinovej túre je už predsa len celkom dosť. No nič, skúsim ich cestou dobehnúť, keď sa nenáhlia, uvidím ako to pôjde. No hneď na začiatku chodníka túto myšlienku rýchlo zavrhujem. Radím sa do fronty, doslova. Spočiatku ešte niekoho obehnem, no potom vidím pred sebou rad ľudí kráčajúcich jeden za druhým a to isté sa vlastne deje aj za mnou. Vzdávam to, chodník je úzky, nedá sa nikoho len tak ľahko obehnúť. Nie je iná možnosť, len sa prispôsobiť veľmi pomalému tempu. Len zo dvakrát nejdem serpentínami ako ostatní, ale rovno si to skracujem priamo hore, čo mi trošku pomáha urýchliť výstup. Na prvom otvorenom mieste sa rozhodnem, že čo to nafotím, aj tak nemá zmysel sa za nimi naháňať, dobehnúť ich v tých zápchach nehrozí. Počasie bolo zaujímavé. Dole hmly, sneh a inovať, vďaka nízkym teplotám, tu vyššie holé pláne, len kde tu klzkejšia mokrá a premrznutá zemina.
Pokračujem vyššie. Niektorí majú už na nohách mačky, čomu celkom nerozumiem. Je síce pravda, že občas priľnavosť obuvi nie je úplne ideálna, no podstatne horšie podmienky sa bežne absolvujú bez mačiek. Po pár minútach prichádzam na ďalšiu otvorenú výhliadku, už niečo lepšie situovanú a viac fotogenickú. Nachádzam si miesto, aby mi tony turistov nezavadzali a fotím aspoň niekoľko záberov Zrazu mi Lukáš volá, že už sú hore, ja to už mám len kúsok, tak vravím, že už sa dvíham, že za 15-20 minút som tam. No z ničoho nič sa oblačnosť trošku začína pretŕhať a dolinu aspoň mierne osvetlilo, tak využívam to svetlo aspoň na niekoľko ďalších záberov. No nie je čas, chalani už hore čakajú. Rýchlo balím a frčím za nimi. Čas som opäť trošku zle odhadol ale vo svoj prospech tentokrát. Za 10 minút som hore. Na vrchole kopa ľudí, viac som na hocijakom inom kopci asi v živote nevidel. To bude asi tým jubilejným ročníkom – 40. narodeniny oslavuje tento výstup. Stretám aj ďalších známych. Dáme ešte zopár fotiek a hurá nadol.
Výhodou je, že kopec je zokruhovaný a tak sa rútime žltou značkou naspäť. Týmto smerom to ide podstatne rýchlejšie. Cestou sa nás nejaký dobrák pýta, že odkiaľ sme, za behu kričím, že zo Žiliny. V zlomku sekundy vidím, že za ním je foťák na statíve a napadá ma, že chlapík a chce nejaký rozhovor na reportáž. No tiež to mohol povedať hneď! Kým mi to všetko dôjde, vracať sa a zisťovať sa mi to už nechce a nepríde mi to ani rozumné. A tak zbiehame ďalej a ani sa nenazdáme, už sme opäť v Turí. Parádička. Krátky výletík je za nami. Trošku mrzí, že z tohto organizovaného výstupu sa skôr stáva spoločenská udalosť iného druhu, akoby sa patrilo, ale pobyt v prírode všetky temnejšie stránky vždy s prehľadom a ľahko zakryje. Koniec koncov, dôležité je, prečo som tam šiel ja, a nie prečo ostatní. Týmto sa končí celý cyklus okolosviatočného turistikovania :)
Pridávam ešte zopár fotiek z mojich predchádzajúcich dvoch návštev:
