Sobota bola krásna, no bohužiaľ som ju musel absolvovať v telocvični doobeda a poobede už nebolo veľa času sa niekam dostať. Tak na nedeľu som sa dohodol s kamarátom, že aj napriek sneženiu, pôjdeme niekam na lyže. Definitíva však dlho nepadla a nakoniec, keď sme sa k nej dostali v sobotu večer, dohodlo sa, že pôjdeme len na večerné lyžovanie, čo otváralo možnosti na turistiku doobeda, aj keď sa nedalo očakávať krásne slnečné počasie.
Majo ma už v priebehu týždňa bombardoval, žeby sme sa mohli vybrať na Kľak, no ja som s pevným postojom jeho útoky úspešne odrážal, už pre spomínanú lyžovačku. No opäť osud tomu chcel inak a tesne pred polnocou sme doladili všetky detaily nášho ranného výjazdu. Teda až na jeden. Destinácia ostala Osnica alebo Kľak, to že sa dohodneme až ráno. Dopísal som predchádzajúci článok v mojom blogu a konečne okolo 1:30 v noci som sa dostal do postele.
Ráno ma čaká budík už na 6:15, keďže na 7:00 potrebujem ešte zabehnúť do kostola, aby som všetky svoje aktivity postíhal dnes. Našťastie, moja lenivosť mi tentokrát uľahčila život. Nebolo treba toľko toho baliť, pretože nepoužité veci z predchádzajúcej vychádzky ostali úspešne odložené v batohu. Takže ráno som mal takmer všetko už pochystané. Rýchlo varím ešte čaj s tým, že raňajky si dám potom po návrate domov tesne pred odchodom.
Vyjdem von, pozerám, že v noci celkom slušne nasnežilo. Odhadzujem auto od snehu a smerujem do mesta. Po omši, približne 8:15 sa vraciam domov a za 20 minút už smerujem na spoločný bod nášho stretnutia kúsok od domu, Majo ma berie autom. Hneď z úvodu sa pýtam, že akú destináciu nakoniec vybral, tak hovorí mi, že naše kroky povedú na Kľak. Vravím si, fajn, cez deň som tam ešte nebol a ak by nevyšli fotky, už aspoň niečo odtiaľ mám nafotené, tak ma to tak mrzieť nebude. Cesta ubieha pomalšie, sneženie zanechalo aj stopy na cestách. Nič, to, však je zima, to patrí k tomu a nemáme sa kam ponáhľať, kopec nám neujde. Medzičasom volám Lukášovi, tiež ma včera volal na Kľak, len ten chcel ísť už o siedmej, čo mi príliš nevyhovovalo. Pýtam sa ho, že ako to vyzerá. Lukáš odpovedá plynulo, vôbec nedýcha z ťažka, že snehu pripadlo riadne, že to vyzerá fantasticky. Je mi zvláštne, že ani nebol zadýchaný, no usudzujem, že zrejme som ho zachytil počas oddychu na Reváňskom sedle, takže nejako to veľmi neriešim.
Prichádzame na Fačkovské sedlo. Parkovisko na to, že je víkend je relatívne prázdne, očividne ani lyžiarov veľa nie je, no zase nie je ani veľa hodín ešte. Naťahujem ešte snežné návleky na obuv a môžeme vyraziť. Oblačnosť sa hýbe tesne nad nami. V kútiku duše dúfame, žeby sme sa možno mohli dostať nad ňu aspoň na vrchole. Schádzame z poľnej cesty pri prvej turistickej tabuli. Preventívne sa s Majom dohadujem, že keď tak ho počkám na Reváňskom sedle. Nakoniec to bola dobrá dohoda. Tento úsek mám rád. Menšie serpentíny, sklon nie veľmi ostrý, ale ani veľmi plytký, relatívne rovnomerné lesné stúpanie. Snehu nie je veľa, a tak sa kráča dobre. Pozitívne naplnený pobytom v prírode a super pocitmi opúšťam Maja a dávam do tempa. Som príjemne prekvapený, že sa mi ide veľmi dobre vzhľadom na to, že včera večer o 21:00 som si bol ešte zabehať na bežeckom páse nejaké intervaly. Hneď z úvodu vchádzam do oblaku, z ktorého sa v priebehu času kde tu dostanem. Míňam celkom slušné množstvo turistov, väčšinou smerujúcich ešte nahor. Dosť nepríjemne sa ozýva svalstvo na chrbte v driekovej oblasti, ale zaháňam bolesť koncentrovaním sa na to, aby som nezvoľnil tempo. Stúpanie je krátke, preto pokračujem bez prestávky ďalej. Kochám sa zasneženou krajinou, neviem prečo, má to svoje čaro a pôsobí nesmierne ukľudňujúco. Viditeľnosť síce malá, ale svetla je dosť, oči sa nemusia vôbec namáhať aj vďaka snehovej pokrývke, ktorá svetlo odráža aj zospodu.
Pomaly a isto dochádza šťava. Tak kde je to sedlo? Ešte stále tam nie som? Serpentíny sa končia, cesta sa pomaly vyrovnáva a to je neklamný znak, že sa blížim. A mám pravdu, o chvíľu som už na sedle, kde stretám asi poltucet turistov s tým, že ďalší, ktorých som obiehal, postupne prichádzajú nahor. Je tu celkom rušno, niektorí sa vyberajú na Reváň, niektorí schádzajú z Kľaku. Dávam si dva poháriky čaju a o 10 minút ma už dobieha Majo, ktorý radšej zo zdravotných dôvodov volil pohodovejšie tempo. Vyťahujem foťák a začínam dokumentovať.
Zasnežená krajina ponorená do hmly má svoje čaro, tak som zvedavý, čo zo svojho stroja dokážem dostať v počítači. Robím len zopár fotiek. Pri týchto "výhľadoch", keď nevidím čo je 20 metrov ďalej, nemá veľmi zmysel skúšať drobné úpravy v kompozíciach a nie je ani toho veľa čo fotiť, maximálne tak blízku krajinu okolo seba. Tá je ale krásna. Stromy sú na hrubo zapadnuté snehom. Hotová rozprávka! Zhora prichádza nejaká veselá skupinka mladých turistov. Jeden z nich je asi najväčší milovník prírody, akého som kedy stretol. Možno aj spisovateľ. Také ódy na okolitú krásu a výhľady som nepočul snáď nikde. Je jedno, že si nevidíme pomaly pred nos... Bavím sa spolu s ním, vtipkujem, smejem sa. Je dobré vidieť tak pozitívne mysliacich ľudí a tešiť sa aj z maličkostí aj napriek tomu, že všetci tam sme si vedeli predstaviť aj ideálnejšie podmienky. No je čas pokračovať ďalej. Majo má narážku, že nevie, čo si ten chalan hore dal, ale že dúfa, že z toho ešte ostalo. To už síce nezistíme, z čoho to bolo, ale rozhodne ten mladý muž zaujal, mňa v dobrom :)
Opúšťame sedlo a vstupujeme do druhej časti nášho putovania. Teraz tej ľahšej. Ja som si už svoje odmakal, tak pokračujem spolu s Majom. Foťák nechávam pri sebe už von a dokumentujem tú okolitú nádheru. Začínam tak uvažovať, kde je Lukáš? Mali by sme ho už čochvíľa stretnúť, nie? Zdalo sa mi, že Audi, na akom jazdí on, sme stretali v Rajci, ale časovo to nesedelo, aby to stihol tak rýchlo. No aj tak mi to začína byť nejako podozrivé. Diskutujeme o tom aké sú možnosti, žeby sme ho nestretli, ale po chvíli to zavrhujem, nemá zmysel to riešiť, keďže nemáme od neho bližšie informácie. Pokračujem ďalej vo fotení. Púšťame jedného turistu, čo šiel od sedla za nami aj so psom Maxom, ako sme sa neskôr dozvedeli. Chlapík vyťahuje foťák. Objektív mi je na prvý pohľad jasný Nikkor 24-70mm. Ale aké to je telo fotoaparátu? Retro štýl... Nedá mi to a pýtam sa ho. Dostáva sa mi odpovede, že je to Nikon Df. Po chvíli si uvedomujem, že som o ňom už čo to registroval na internete a dávam si potvrdiť svoju domienku, že či stál veľa. Dostal som to potvrdené, táto imidžovka totiž vychádza len samotné telo na 2500€, čo som si už radšej prezistil sám doma bez otázok na majiteľa.
Blížime sa k vrcholu, tu sa cesty spájajú so zelenou značkou a tabula nás informuje, že už len 10 minút do cieľa. Ponárame sa snáď do najhustejšej oblačnosti. Pri pohľade do strany si len vďaka nepríjemnému vetru uvedomujem, že sa nachádzam na otvorenom priestranstve. Tam, kde za bežných okolností človek vidí krásnu scenériu, je teraz len biela stena, že to priam láka sa jej dotknúť. Miestami to pôsobí, že človek sa nachádza skôr v miestnosti, ako v otvorenom priestore. Vyfúkané nižšie porasty prezrádzajú, že cieľ máme na dosah. Stopy sa strácajú. Aj napriek tomu, že vrchol máme prakticky na dosah ruky, stále nevieme, ktorým smerom a ako ďaleko ho máme. V tej hmle je naozaj ťažká orientácia. Zrazu počuť hlasy, ale stále nič nevidno. Až po chvíli sa objavujú siluety ľudí a po chvíli sa už úspešne zjavuje aj charakteristický dvojkríž. Sme tu!
Bežne krásne výhľady sú tentokrát pred nami schované, opona je bohužiaľ pre dnešný deň zatiahnutá, predstavenie sa nekoná. Začínajú aj snežiť drobné ihličky. V každom prípade, ani takéto počasie človek nezažije každý deň a bol som celkom vďačný za to. Príroda je krásna za každých podmienok. Prezliekam spotené veci a rozmýšľam, čo idem fotiť. Snažím sa vymyslieť nejakú kompozíciu, aby fotky vyzerali aspoň trošku zaujímavo, čo nie je tak jednoduché, keďže farby sa zlievajú do jedného bieleho celku a pozadie na fotografiách je tým pádom passé, žiadne neexistuje. V priebehu celého výletu som objektív nemenil a fungoval len na širokouhlej Tokine 11-16mm. Ľudia sa na vrchole striedajú vo veľkom, aj napriek nepriazni počasia. Je príjemné vidieť, že nie len slnečné počasie rozhoduje o tom, či sa ľudia vyberú do hôr. Ja ešte urobím niekoľko záberov, veľa možností totiž nie je. Ideme sa odfotiť k dvojkrížu, kde neskutočne duje ostrý studený vietor.
Zbytočne sa tam nezdržujeme, opúšťame najvyšší bod našej túry a poberáme sa tou istou trasou nazad. Kde tu ešte niečo odfotím, no fotoaparát je už veľmi zasnežený a krytku som naň nedal prakticky odkedy som ho vytiahol z tašky, čo sa patrične prejavuje pri silnom snežení a utieraní objektívu rukavicou, aj na kvalite fotiek. Prsty začínajú omŕzať a zohrievajú sa, až keď sa opäť dostávame do hustejšieho porastu a kde tak nefúka. Pomaličky schádzame, kde tu využijem strmejší terén a viac snehu mimo vychodený chodník a zbieham ním, celkom ma to baví. Prichádzame na sedlo, serpentíny prejdú ako voda a ani sa nenazdám, pomaly a isto sa blížime k parkovisku a ku koncu našej túry. Vcelku ma ešte prekvapila hustota turistov, ktorá sa cestou nadol podstatne zvýšila a každú chvíľu sme niekoho stretali.
A kde bol Lukáš? Celú cestu sme ho nestretli... Tak nakoniec to auto bolo jeho, možno vyrazil skôr. Ale veď nebolo nejako veľa snehu, tak prečo mi hovoril, že ho pripadlo veľa? Niečo tu nehrá, tak mu volám, hovorí mi ale, že už cestuje na ferratu do Martina, ako pôvodne plánoval popoludní. Večer sa ale dozvedám konečne pravdu. Lukáš naozaj na tom Kľaku bol. Ale len pokiaľ ako pojem Kľak rátame iba horský prejazd pre autá. Prišli autom na miesto a po krátkom zvážení posádky auta sa zhodli, že na vrchol nepôjdu. Preto som aj rád, že ja som sa tam dnes dostal.
Kľak - kopec premiér. Teda aspoň pre mňa. Prvýkrát som tu bol s Lukášom na našej spoločnej túre, premierovo to bol východ slnka v zime. V lete som tu bol opäť s Lukášom, tentokrát sme ale slnko posunuli zo začiatku na koniec dňa, vybehli sme si v lete na západ. V priebehu roku, keď ho počítam od svojej prvej návštevy, som tu tretíkrát. A opäť premiera. Prvýkrát som tu cez deň. Ale vzhľadom na to, že mám ešte málo pochodené a väčšinou to je závislé od počasia, tak je to moja prvá túra, ktorá skončila s veľmi biednou viditeľnosťou. Pardon, druhá. Raz sa mi to už stalo na Silvestra, keď som šiel na Minčol. Zážitok to bol ale aj tak skvelý, tak som zvedavý, čo mi nachystá Kľak na ďalšiu návštevu.
